Väčšine slovenského národného hnutia je tento pojem neznámy, napriek snahe o jeho propagovanie, ktorú priniesol do slovenskej kultúry a politiky jeho autor, Stanislav Pánis. Samotný pojem v jeho vymedzení je pojmom spoločenskej, politickej filozofie. Zrejme prvýkrát sa verejne objavil v úvodnej stati politického programu SNJ v roku 2002, a bol vymedzovaný ako politická ideológia, prax a súčasne politické hnutie, pohyb, ktorý sa rozlične prejavuje v rozličných štátoch.
Čo sú na jednej strane hlbšie filozofické rozmery tohto pojmu v slovenskej myšlienke a aké je moje osobné chápanie tohto pojmu, to boli otázky, ktoré pomerne často zaznievali a stále zaznievajú na rozličných fórach v rámci JSM i z ostatných priateľských organizácií.
Pre jednoznačnejšie vymedzenie tohto pojmu potrebujeme čo najjednoduchšiu a platnú definíciu. Takáto definícia nutne musí byť zložená z viacerých úsudkov, keďže samotný pojem má tri zložky, národný, kresťanský a realizmus.
Pokúsim sa priblížiť, nakoľko je to možné, prv význam tohto pojmu v myslení Stanislava Pánisa, a potom s využitím pozície kresťanských filozofických realistov, najmä F. Suáreza a N. Losského spôsob jestvovania, teda podstatu reality národa a kresťanstva a význam a dopady národno-kresťanského realizmu.
Vymedzenie národno-kresťanského realizmu v myslení S. Pánisa môžeme odvodiť z jeho pubikovaných statí, najmä vtedajšieho tzv. stáleho programu SNJ ( od roku 2006 už nebol aktívne politicky využívaný) a kratších statí v časopisoch Sloven a národná jednota a Nástup.
Realizmus je všeobecne v Pánisovom myslení istým stredným vymedzením medzi idealizmom a materializmom, čo zodpovedá modernej dichotómii (dvojčleneniu) používanej v dejinách filozofie, súčasne je však vymedzením v protive medzi idealizmom a pragmatizmom.
Idealizmus tak v tejto súvislosti má dve polohy, obe sú extrémne, podobne ako považuje za extrémny pragmatizmus i materializmus.
Všetky tieto pojmy sú uvažované výhradne v hraniciach spoločensko-politickej filozofie. Pritom idealizmus je formulovaný ako postavenie hodnotového systému jednotlivca i spoločnosti (alebo jednotlivca v spoločnosti) bez zohľadnenia reality, skutočnosti, spoločenskej situácie.
Na druhej strane materializmus je postavenie materiálnych hodnôt a významu hmoty samotnej nad Ideu, nad Ducha, alebo dokonca odmietnutie ich nezávislého jestvovania. V tomto odmietnutí je samotný materializmus odtrhnutý od skutočnosti, keďže jej časti buď upiera skutočné jestvovanie, alebo tomuto jestvovaniu upiera nezávislosť od hmoty.
Podobne pragmatizmus, tým, že odmieta sa vôbec zaoberať objektívnou hodnotovou škálou, popiera realitu – žiadna morálka nepôsobí bez toho aby si nárokovala absolútnu platnosť. Teda odmietnutie zaoberať sa morálkou, alebo inak povedané hodnotovým rebríčkom, lebo nie je jednotný, a hlásanie akéhosi vyberania vhodných častí hodnotového poriadku podľa jeho aktuálnej efektívnosti, je ignorovanie reality- dokázanej historicky i skúsenosťou – že mravné predstavy spoločenstva i jednotlivca sú síce dynamické, ale vždy viazané na predpokladanú pravdivosť. Ak by si morálny systém nenárokoval pravdivosť a účinnosť svojho obsahu, bol by úplne neúčinný.
Pragmatizmus je preto správne odmietaný preto, že je sám so sebou rozporný – platnosť morálky urobil závislou od jej efektivity, ale voliteľnosť morálky, ktorá je súčasťou pragmatizmu ex definitione, súčasne znamená, že je ako mravný systém neúčinný, a teda neplatný.
Preto realizmus ako stredová hodnota sa snaží o vymedzenie vyrovnaného pomeru na jednej strane medzi ideou, duchovnou realitou, a na druhej strane materiálnym svetom, i materiálnymi potrebami u jednotlivca. Súčasne sa realizmus vymedzuje oproti pragmatizmu a idealizmu ako hodnotovým paradigmám. Ak sme vymedzili súhlasne to, čo je odmietané na pragmatizme, musíme rovnako aspoň pracovne vymedziť, čo je odmietnuteľné na idealizme.
Idealizmus v mravnej oblasti nerobí rozdiel medzi prikázaným mravným poriadkom a skutočným stavom nielen jednotlivca ale ani spoločnosti. Na Hegelovskom idealizme najlepšie vidíme napríklad stotožnenie materiálneho a vedeckého rozvoja ľudstva aj s mravným „pokrokom“, čo však po skúsenostiach dvadsiateho storočia vieme odmietnuť ako nepravdivé. Idealistická morálka nepozná hierarchiu hodnôt keďže každé porušenie dokonalého mravného stavu je rovnako významné. Žiada absolútnu obetu, absolútne prispôsobenie a predpokladá mravnú dokonalosť tých, pre ktorých je morálka záväzná.
Dokonalý mravný stav je vymedzovaný ako jediný cieľ človeka, a akékoľvek jeho porušenie je rovnako neprípustné. Takáto morálka je však vzhľadom na hriešnosť človeka nemožná a teda neefektívna. Potiaľ je kritika mravného idealizmu správna /k jej časti, ktorú považujem za neplatnú sa ešte vrátime/.
Národný realizmus
Prvý vzťah v rámci nami skúmaného zloženého pojmu je vzťah národný a realizmus. Národný je tu myslený v tradičnom vymedzení národa ako spoločenstva. Tak môžeme národný realizmus bez skúmania podstaty pojmu národ vymedziť oproti národnému idealizmu, materializmu a pragmatizmu.
Národný idealizmus je v zmysle toho, čo sme povedali o idealizme všeobecne, mravný systém, ktorý predpokladá národ ako kolektívnu osobu, mravne dokonalú, alebo takú, ktorá sa má stať mravne dokonalou. Súčasne národné hodnoty, kultúra, jazyk, štátnosť, sú považované za absolútne ideálne, teda dokonalé, a hodné dokonalej a absolútnej úcty, a presadzovania. Národný materializmus popiera na jednej strane existenciu národa ako duchovného súcna a považuje ho len za materiálny súhrn, a teda iba za predmet – v politickej oblasti – formovania, hospodárskeho napredovania a prípadne dokonca umelého, sociálno-inžinierskeho vytvárania. Národný pragmatizmus potom priamo neurčuje a nepozná národ ako hodnotu, hlbšie sa národom ako javom nezaoberá ale v prípade účinnosti používa národ ako nástroj.
V politickom členení by sme tak za národných idealistov mohli považovať liberálov a prípadne aj niektorých konzervatívnych mysliteľov (často sa považuje za idealistu Štúr, v skutočnosti by sme mohli sem zaradiť Kollára alebo Sama B. Hroboňa), za národných materialistov samozrejme ľavicových vlastencov všetkého druhu, nacionálnych socialistov a socialistov, za národných pragmatikov potom školu national-buildingu, alebo americké a nemecké geopolitické kruhy, ale aj „nacionalistické“ elity afrických krajín po dekolonizácii (alebo niektoré súčasné strany na Slovensku).
Národný realizmus vymedzený oproti týmto trom extrémom potom predstavuje:
- hodnotový systém, ktorý uznáva realitu jestvovania a mravnú osobitosť národa, súčasne nepovažuje národ za absolútnu hodnotu, a nepovažuje národ za mravne dokonalý.
- politické hnutie, ktoré národnú politiku uskutočňuje alebo chce uskutočňovať s prihliadnutím na reálnu situáciu národa, ako aj jeho okolia.
 Kresťanský realizmus
Vzťah kresťanstva a realizmu na prvý pohľad možno skúmať iba oproti kresťanskému idealizmu a pragmatizmu, kresťanský materializmus sa nám zdá byť myšlienkovou nemožnosťou. Práve preto aj vymedzenie pojmu v myslení S. Pánisa je zamerané práve na kresťanský idealizmus a kresťanský pragmatizmus.
Čo je v tomto zmysle kresťanský idealizmus ? Je to postavenie (kresťanského) mravného poriadku bez prihliadnutia k realite. Teda ide o hodnotový systém nielen morálky absolútnej v zmysle jej pravdivosti ale aj ideálnej v zmysle odvodzovania každého ustanovenia mravov od duchovnéhio, náboženského príkazu, a súčasne v zmysle totálneho nároku na dodržiavanie morálky, a odsudzovanie jej neplnenia, bez vnimania hierarchie hodnôt, a prípadne tzv. účinnej morálky, alebo umenšovania zla.
Takéto vnímanie morálky a nemorálnosti, resp.hriechu je nesprávne preto, lebo spochybňuje hriešnosť ľudstva a súčasne podlamuje schopnosť obrátenia.
Súčasne kresťanský idealizmus znamená neschopnosť prijať to, že sú skupiny obyvateľov, ktoré kresťanstvo uznávajú ako spoločenskú silu, a kultúrotvorný prvok národa, spoločnosti, ale nepovažujú za záväznú kresťanskú morálku, a táto skupina nie je považovaná za kresťanov, i keby tomu tak malo podľa kresťanského realizmu byť.
Pragmatizmus typický v politike európskych kresťanských demokratov zrejme bližšie netreba predstavovať. Kresťanský pragmatizmus znamená hodnotovú pluralitu, súbeh mravných poriadkov, ktoré sa rozdielne uplatňujú v rozličných situáciách, vždy však s označením hodnotovej kresťanskej politiky.
Kresťanský realizmus v tomto vymedzení potom je:
- hodnotový systém, ktorý uznáva pravdivosť kresťanstva ako náboženstva a minimálne do istej miery jeho mravouku, ale považuje za súčasť reálne jestvujúceho kresťanského spoločenstva aj skupiny a jednotlivcov, ktorí nežijú plne v súlade s takto uznanou mravoukou
- politické hnutie, ktoré kresťanskú politiku, uskutočňuje alebo chce uskutočňovať s prihliadnutím k reálnemu stavu kresťanstva ako spoločenstva i jednotlivcov, a nepresadzuje stotožnenie kresťanskej morálky so štátnou legislatívou.
Vzťah medzi národným a kresťanským v národno-kresťanskom realizme potom nie je bližšie vymedzený inak ako pozíciou týchto prívlastkov realizmu, teda je tu zrejmá prednosť národného realizmu pred realizmom kresťanským.
 Kritika a revízia pojmu
Národno-kresťanský realizmus bol teda vnímaný ako osobitný hodnotový systém, ktorý nie je iba kresťanský a iba národný ale je nejakým spôsobom ich spojením, a súčasne je politickým hnutím, ktoré je predstavované konkrétnou politickou stranou.
Pre takto vymedzený pojem však vznikajú nové problémy, ktorými sa Pánis ani jeho súputníci nezaoberali. Na jednej strane je to pochopiteľné a dejiny filozofie svedčia o tom, že sa pojmovou presnosťou, alebo ontologickou podstatou nezaoberajú myslitelia, ktorí sa sústreďujú na spoločenskú alebo politickú filozofiu. Na druhej strane, takto vzniknuté pojmové problémy ohrozujú použiteľnosť a adekvátnosť pojmu.
- Problém realizmu a reálnosti
Všeobecne sa realizmus vo filozofickom myslení vymedzuje ako pozícia v spore o jestvovanie univerzálií, teda či všeobecné pojmy sú reálne alebo iba nominálne, sú teda len menami.
Aké je teda bytie národa a kresťanstva ? Ide o bytie myslené /ens rationis/ alebo fyzické ? Ak ide o bytie fyzické, tak zjavne pôjde o nejaký atribút substancie. Je touto substanciou, podstatou národa/kresťanstva súhrn jednotlivcov, alebo konkrétni jednotlivci, ktorých modom/spôsobom jestvovania/ je príslušnosť k národu/kresťanstvu ?
Pri myslenom bytí musíme samostatne vyriešiť otázku závislosti myslených bytí od mysle, a prípadnej možnosti ich jestvovania nezávisle od mysle poznávajúcej, alebo mysliacej osoby.
Ak chceme postulovať národno-kresťanský realizmus tak, aby nebol závislý od tisícročie prebiehajúceho filozofického diskurzu o povahe mysleného bytia, prípadne sporu o jestvovanie všeobecnín, musí byť definícia realizmu postavená tak, aby alternatívne vymedzovala realitu národa a kresťanstva, teda aby súčasne bola platná v prípade ak sú myslené bytia reálne ale aj vtedy ak sú iba pomenovaniami.
Bez hlbšej filozofickej prípravy sa týmito pojmovými rozdielmi ťažko zaoberať, na druhej strane, bez jasnosti pojmu sa z národno-kresťanského realizmu stáva postupne ideológia v zmysle degenerovanej filozofie. Hrozba sploštenia a plytkosti myšlienky nás preto núti zaoberať sa problémom reálnosti bytia kresťanstva a národa aspoň pracovne.
 Aké je teda národné bytie ?
Je to nepochybne myslené bytie, keďže iné nadindividuálne jestvovanie nepoznáme. Vzhľadom na to, že je do značnej miery tvorené väzbami medzi jeho členmi, a dokonca intencionálnymi väzbami na tradíciu a materiálnu kultúru národa, musíme konštatovať že národ nie je plne závislý od vôle patriť k nemu. Preto samotný pojem národ je odvodený od faktu narodenia. Národ ako spoločenstvo /communio/ je druhom obcovania medzi ľuďmi.
Stredoveký i nový tomizmus veľmi zaujímavo rieši otázku relácie, teda vzťahu medzi dvomi subjektami. Vzťah medzi dvomi subjektami nie je jedna obojstranná väzba, ale dve samostatné jednostranné väzby. Práve toto riešenie umožňuje aby sme považovali reláciu, vzťah, za atribút indivídua.
Národ je teda spoločenstvo založené na komunikovaní, zdieľaní vzťahov pritom ale communio je nepochybne myslené bytie.
Tým že sme vymedzili národ ako ens rationis môžeme sa vrátiť k vymedzeniu pojmu národnej reality.
Národná realita je
a) jestvovanie spoločenstva jednotlivcov, ktorí na základe
1. narodenia, teda pôvodu,
2. vzťahu k atribútom národa, teda k jazyku, územiu a materiálnej kultúre,
3. vzťahu k príslušníkom národa podľa pôvodu
tvoria národ a súčasne
b) stav tohto spoločenstva, jeho jednotlivcov, rodín a ustanovizní v minulosti a súčasnosti.
Národný realizmus je potom spoločenskovedná, kultúrna i politická paradigma, ktorá uznáva jestvovanie národného spoločenstva a súčasne skúma a berie do úvahy reálny stav tohto spoločenstva.
Prv než sa dostaneme k revízii pojmu národno-kresťanský realizmus, musíme si teda zodpovedať aj na otázku, či národný realizmus predstavuje osobitný hodnotový , mravný systém, ako bolo pôvodne vymedzené. Vo všeobecnosti nepochybne môže jestvovať národný hodnotový systém – pri národoch, ktoré nie sú kresťanské.
Kresťanské národy majú spoločný hodnotový systém, ktorý správne radí aj národ ako hodnotu. Tento spoločný hodnotový systém je jedným z najsilnejších pút kresťanských národov, a jeho opustenie súčasne znamená oslabenie či oslabovanie týchto väzieb. Práve v súvislosti s väzbou národného a kresťanského musíme zodpovedať druhú otázku :
Čo je kresťanstvo ako bytie ?
Kresťanstvo ako spoločenstvo, communio je nepochybne spoločenstvom ľudí, ktorých viaže vyznávanie podobnej viery a podobnej hodnotovej škály, ktorá je do istej miery odlišná vzhľadom na jednotlivé kresťanské vierovyznania.
Kresťanstvo ako náboženstvo je pravé, teda jeho mravný a vieroučný obsah je pravdivý. Keďže ide o spoločenstvo veriacich, ktorí vyznávajú pravdivé náboženstvo, ide tu takisto o spoločenstvo, ktoré je mysleným bytím, ens ratione (nehovoríme o cirkvi ako persone moralis, či mystickom tele Kristovom, ale o kresťanstve ako štrukturovanom spoločenstve jednotlivcov a kresťanských národov).
Kresťanstvo ako ens rationis má potom teda realitu blízku svojim vymedzením národnej realite.
Kresťanská realita je
a) jestvovanie spoločenstva jednotlivcov a národov, ktorí na základe
1. prijatia učenia Ježiša
Krista a kresťanských cirkví a spoločenstiev ako učenia viery a mravov, krstom u jednotlivcov a tradíciou u národov
2. vzťahu k atribútom kresťanstva ako náboženstva, alebo rodiny náboženských vyznaní
3. vzťahu ku jednotlivcom a národom, ktorí prijali kresťanstvo ako náboženstvo
tvoria kresťanstvo ako spoločenstvo a súčasne
b) stav tohto
spoločenstva, jednotlivcov, rodín a národov v minulosti a súčasnosti.
Kresťanský realizmus je potom spoločensko-politická paradigma, ktorá uznáva jestvovanie kresťanstva ako spoločenstva a súčasne skúma a berie do úvahy reálny stav tohto spoločenstva.
/pokračovanie/ zdroj: Nástup 03/2007
| 
Profesor František Vnuk je naslovovzatý odborník na problematiku najnovších slovenských dejín. Napísal množstvo publikácií na tému 1. Slovenská republika, Slovenské národné povstanie a povojnové Československo. Jeho názory na tieto epochy našich dejín vzbudzujú rôzne reakcie, či už pozitívne alebo negatívne. Málokto z jeho protivníkov ho však pozná ako človeka s nadhľadom nad historickými témami, ktorý vie vecne argumentovať a vysvetľovať príčiny úpadku slovenského národa po roku 1945. Pri príležitosti jeho účasti na konferencii Zväzu protikomunistického odboja, ktorá sa konala 27. augusta 2009 v Smoleniciach a ktorá sa týkala výročia pádu totalitného režimu som mal tú česť sa s ním porozprávať o problematike slovenskej retribúcie v rokoch 1945 – 1948. 
- agrární odkaz -