Bolo súdenie Maďarov retribučnými súdmi na Slovensku spravodlivé?
V publikáciách slovenských a maďarských historikov sú evidentné rozdiely v hodnotení retribučných súdnych procesov v povojnovom Slovensku s občanmi maďarskej národnosti. Hoci súčasní slovenskí historici do istej miery uznávajú opodstatnenosť výhrad voči výsledkom retribúcie, v prevažnej miere vnímajú tento problém ako akt spravodlivosti, ktorý bolo nutné v záujme demokratizácie pomerov vykonať. Na druhej strane maďarskí historici tvrdia, že retribúcia bola nástrojom pomsty za nelojálnosť k Československej republike (ČSR) v čase krízy v rokoch 1938 - 1939 a za vojnové zločiny spáchané v spolupráci s okupantmi. Na túto skutočnosť poukazuje maďarský historik Kálman Janics vo svojej publikácii Roky bez domoviny, v ktorej kriticky hodnotí slovenskú retribúciu z pohľadu maďarskej historiografie.Negatívne skúsenosti príslušníkov slovenského národa zo spolužitia s maďarskou a nemeckou minoritou počas vojny ovplyvnili aj ich postoj k nim po skončení konfliktu, ktorý sa prejavil represívnymi opatreniami, obmedzujúcimi občianske práva Nemcov a Maďarov na Slovensku. Podľa §1 retribučného nariadenia Slovenskej národnej rady (SNR) č. 33/1945 Zb. z. SNR (ďalej retribučné nariadenie SNR) boli za vojnových previnilcov považovaní nielen tí občania maďarskej a nemeckej národnosti, ktorí sa aktívne podieľali na útlaku slovenského národa, ale aj tí, ktorí sa v radoch predmníchovských maďarských a nemeckých politických strán zúčastnili na rozbití Československa a anexii jeho južnej časti Maďarskom. Vedenie maďarských strán totiž proklamovalo pripojenie územia južného Slovenska k Maďarsku a preto bola angažovanosť v týchto politických subjektoch považovaná za kolaborantský čin, ktorý sa hodnotil individuálne, podľa konkrétnych prejavov a činov posudzovanej osoby.
Základnou normou, ktorou sa riadilo slovenské retribučné súdnictvo bolo retribučné nariadenie SNR z 15. mája 1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení retribučného súdnictva, na základe ktorého mali byť súdení aj príslušníci maďarskej menšiny. Usta¬novenia obsiahnuté v retribučnom nariadení SNR boli skladbou skutkových podstát celkom odlišné od dovtedy platných noriem trestného práva. V tejto norme boli uvedené skutkové podstaty podľa charakteristiky páchateľov, ktorí boli rozdelení do štyroch kategórií: fašistickí okupanti, domáci zradcovia, kolaboranti, previnilci fašistického režimu. K tomu bol pridaný zločin zrada na povstaní. Občania maďarskej národnosti boli väčšinou súdení podľa §3 a 5 retribučného nariadenia SNR, teda boli obvinení z kolaborácie a menších previnení vojnového režimu. Okrem toho boli zodpovední za rozbitie Československa tým, že sa aktívne zúčastnili na protidemokratických zhromaždeniach. Otázne je, či maďarská menšina, ktorá tvorila iba 5% obyvateľstva Československa, mala možnosť rozvrátiť štát. §5 retribučného nariadenia SNR sa týkal menších previnilcov vojnového režimu, ktorí boli v miestnom meradle propagátormi nacistických ideí a podporovali úsilie Nemecka v boji proti ZSSR a jeho spojencom, či sa zúčastnili na perzekúcii demokraticky zmýšľajúcich občanov. Za takéto menšie zločiny sa považovala napríklad účasť na vítaní maďarskej armády na južnom Slovensku v novembri 1938, na základe ktorej boli odsúdení maďarskí obyvatelia na niekoľko mesiacov do tábora nútených prác. Z právnického hľadiska ani tieto menšie vojnové zločiny neboli považované za trestné, keďže im chýbal motív spáchania vojnového zločinu, ktorý v tom čase nebol považovaný za porušenie štátnych zákonov. Aj v tomto prípade sa voči menším vojnovým previnilcom uplatnil princíp retroaktivity, čo v praxi znamenalo, že pred retribučné súdy boli postavení aj tí občania, ktorí sa aktívne nezúčastňovali na režime prvej Slovenskej republiky (SR) alebo Maďarska. Za tieto zločiny mali byť páchatelia potrestaní zadelením do pracovného útvaru najviac do 2 rokov, prípadne pozbavením občianskych práv na dobu 2 - 15 rokov, alebo len verejným pokarhaním. Široké rozpätie trestu straty občianskych práv vyvolávalo obavy z nejednotnosti v judikovaní trestných činov podľa tohto paragrafu, čo sa aj v praxi potvrdilo.
Tresty pre zločiny boli veľmi prísne, v prípade troch paragrafov (1, 2, 4) bol stanovený najvyšší trest smrti, v prípade §3 trest na slobode do 30 rokov, ale za priťažujúcich okolností trest smrti. Len previnenia uvedené v §5 sa mali trestať miernejším trestom, zadelením do pracovného tábora najdlhšie na dobu 2 rokov, pozbavením občianskych práv na dobu 2 – 15 rokov alebo verejným pokarhaním. Odsúdeným podľa §1 - 4 bol zároveň konfiškovaný celý ich majetok. Keďže autorom retribučného nariadenia bol komunista Gustáv Husák, je pochopiteľné, že výška stanovených trestov odrážala úsilie komunistov o prísnu pomstu za perzekúcie svojich členov počas vojny a o vyradenie z boja o moc všetkých retribúciou postihnuteľných politických oponentov. Dôkazom spokojnosti komunistov s obsahom tohto zákona bol aj obežník Komunistickej strany Slovenska (KSS) zo 17. mája 1945, ktorý hodnotil kladne toto nariadenie, ktoré „umožňuje nášmu ľudu dôkladne a prísne sa porátať s nositeľmi fašistickej reakcie a zlikvidovať posledné zvyšky fašizmu na Slovensku.“
Zo štatistiky odsúdených a oslobodených retribučnými súdmi na Slovensku v rokoch 1945 – 1947 vyplýva, že najviac bolo súdených občanov maďarskej národnosti. Tento jav súvisel s posudzovaním činnosti funkcionárov maďarských strán na Slovensku. Vysoký počet oslobodených obyvateľov maďarskej národnosti svedčil o snahe netrestať za každú cenu len na základe národnosti, bez dokázanej viny, ako bola posudzovaná po svetovej vojne. Na druhej strane počet obyvateľov maďarskej národnosti, ktorí boli súdení retribučnými súdmi vysoko prevyšoval ich podiel na obyvateľstve Slovenska. Súviselo to s princípom kolektívnej straty práv Maďarov, ktorý bol zakotvený v Košickom vládnom programe (KVP). Z toho dôvodu bolo potrebné súdiť takú minoritu, ktorá by v čo najkratšom čase mala byť vyhostená z územia štátu, takže aj vysoký počet odsúdených mal poslúžiť na morálne zdôvodnenie všeobecných odsunov. Už samotné postavenie pred retribučný súd znamenalo sprísnené posudzovanie pri uvaľovaní národných správ, konfiškáciách, výbere pre výmenu obyvateľstva, alebo pri posudzovaní žiadostí o reslovakizáciu a bolo určitou formou postihu.
Pokiaľ ide o samotné súdenie predstaviteľov maďarskej menšiny, ktorí aktívne participovali na režime horthyovského Maďarska, treba povedať, že nemožno paušálne odsúdiť konanie všetkých obvinených, pretože mnohí z nich zachránili ľudské životy. Z tohto uhla pohľadu treba vnímať retribučné nariadenie SNR ako protidemokratické, pretože jeho ustanovenia definovali ako vojnové zločiny také skutky, ktoré v čase ich spáchania neboli považované za trestné a preto ani ich páchatelia nemohli vedieť, že po skončení vojny budú niesť za ne zodpovednosť. Ako príklad odsúdenia činiteľa horthyovského Maďarska možno uviesť prípad bývalého starostu Rožňavy Jána Alta, ktorý bol obvinený z kolaborácie. Tohto previnenia sa mal dopustiť tým, že počas vojny bol členom Maďarskej strany a vo funkcii starostu mal udávať slovenských občanov maďarským a nemeckým úradom. Ján Alt na hlavnom pojednávaní pred Okresným ľudovým súdom (OĽS) v Rožňave toto udanie poprel a na svoju obranu udal, že ako vojenský veliteľ Rožňavy bol jediný, ktorý vyslobodil partizánov a zbehov z rúk nemeckých vojakov. Svedok obžaloby Róbert Kováčik vo svojej výpovedi uviedol, že obžalovaný v novembri 1938 mal slávnostnú reč, v ktorej povedal, že z poverenia maďarskej vlády vykonával špionážnu službu a podával maďarskej vláde vojenské a politické správy. Týmto svojim tvrdením svedok dokázal faktickú stránku trestného činu spoluúčasti obvineného na rozbití 1. ČSR. Keďže menovanému sa nepodarilo toto obvinenie vyvrátiť, bol odsúdený 15. decembra 1945 OĽS v Rožňave na 2 roky odňatia slobody, 10 rokov straty občianskych práv a konfiškáciu polovice majetku. Zaujímavosťou tohto prípadu bolo, že Ján Alt si podal 28. mája 1948 žiadosť o milosť, teda z toho vyplýva, že neskôr bol rozsudok OĽS v Rožňave pozmenený v jeho neprospech. Vo svojej žiadosti o milosť okrem iného uviedol §6 retribučného nariadenia SNR, ktorý umožňoval v prípade záchrany slovenských životov zmiernenie trestu. Je sporné považovať všetkých reprezentantov autoritatívneho režimu v Maďarsku za kolaborantov, pretože mnohí z nich sa síce dopustili trestných činov, ale na druhej strane prispeli k záchrane životov a majetkov. V tomto prípade je zrejmé, že hoci Ján Alt bol zodpovedný za svoje nepriateľské postoje voči ČSR a Spojencom, treba brať do úvahy aj fakt, že neskôr sa tento jeho postoj mohol pod vplyvom vývoja situácie vo vojne zmeniť.
Na záver treba podotknúť, že zásada odplaty Maďarom za príkoria spáchané na slovenskom národe počas vojny sa často objavovala v slovenskej tlači, ktorá kritizovala činnosť retribučného súdnictva vo vzťahu k maďarskej menšine. Príkladom takéhoto postoja bol denník Národná obroda, ktorý mal výhrady k tomu, že revoluční a komunistickí Maďari na národnostnom základe ochraňovali maďarských zradcov a že ich neudávali: „...bývalí aktívni Maďari, socialisti, komunisti a maďarskí republikáni u nás ich šetrili a neoznamovali ich našim úradom a súdom na potrestanie. Aj v tom je príčina, že naše ľudové súdy súdili málo Maďarov, alebo že sa ani inak nezakročilo proti vinníkom.“ Toto tvrdenie treba brať s istou rezervou, pretože Maďari žijúci na Slovensku, ktorí boli postavení pred retribučné súdy boli zhromažďovaní v pracovných táboroch, ktoré mali slúžiť ako zberné miesta pre odsun maďarskej a nemeckej minority zo Slovenska. I keď sa počas tohto odsunu dopúšťali slovenské orgány rôznych krívd na Maďaroch, v porovnaní so situáciou v Čechách, kde boli sudetskí Nemci vydaní napospas Čechom, nebol spôsob odsunu Maďarov taký krutý a bezohľadný. Hoci na jednej strane možno konštatovať, že retribučné súdnictvo na Slovensku postihlo najmä maďarské obyvateľstvo, na druhej strane mnohí Maďari ušli spravodlivému potrestaniu z toho dôvodu, že slovenské orgány dávali prednosť ich odsunu pred ich potrestaním. Celkovo možno zhrnúť priebeh slovenskej retribúcie vo vzťahu k maďarskej menšine ako o nie veľmi vydarenú snahu o vysporiadanie sa s vojnovými zločinmi, ktorá nebola realizovaná do takej miery, ako bola deklarovaná predstaviteľmi ČSR počas moskovských rokovaní v marci 1945.
Ján Hodúr
-----------------------------------------------------------------------------------
Při pročítání tohoto článku mne napadlo staré české přísloví - že každý Cikán dle svoji planety HÁDÁ !!!
Já zdánlivě odbočím, ale koukám-li dnes trochu z odstupem na ukončení spolupráce se Slovenským hnutím obrody, tak prostě zjiš´tuji prosté -jakmile narazíte na disharmonii mezi hlásaným a skutečným, zveřejníte ji a dokonce na tom trváte a odmítáte uvolnit kanál gnoze, tak jste v momentu z přítele v postavení " vlatizrádce ".
On tento koncept je vcelku znám a je téměř archetypem chování kde koho a kde čeho. Ono pracovat metodou padni komu padni je obecně nepopulární a staví Vás do role běžce samotáře.
Nemusím chodit daleko - tzv. čeští nacionalisté / banda pitomců non plus ultra/. Každý z nich je schopen velebit vše, co či kdo se vymezil proti Hradu za éry první republiky a když je samotné chytnete na švestkách v tom smyslu, že se chovají naprosto rozdílně od jimi adorovaných "hrdinů", tak Vás dokonce -OBVINÍ - z hanění ,cituji - poctivých českých vlastenců , konec citace !!!
Ale zpět k rozchodu s SHO -jakýsi snaživec profákl spolupráci místní pobočky SHO s tamější buňkou Autonomních nacionalistů . Když jsem ho UPOZORNIL, ŽE DĚLÁ MEDVĚDÍ SLUŽBU SHO, tak mi ještě hloupě odepsal, že dokonce vylepili jakési nálepky proti Maďarům na jižním Slovensku . Vše jsem zdokumenotval a zveřenil. Začal kolotoč a bylo ze mne vedením SDO taháno, kde jsem k tomu přišel. Odepsal jsem jim, že z veřejných zdrojů a raději a´t´kápnou božskou. Opak byl pravdou - jejich hysterická vystoupení proti tvrzením streamu a adorace MS pouze přilila olej do ohně a dala do rukou bič kosmopolitním a žluté internaicínále a její rezidentuře. Kdyby jste pane Mgr. Šveci hledal další důkaz Vaší lži a neschopnosti reflexe, tak si prosurfujte web SP. Tam to máte černé na bílém ...................
On doma asi opravdu nikdo není prorokem - když jsem poslouchal vystoupení předsedkyně SDŽ na Radiojournalu jak úhořovitě odpovídá na dotaz redaktora, jak to vlastně všechno vzniklo, že do voleb jde strana " dvou silných dam", tak jsem nabyl dojmu, že celý rok jsem spolupracoval s osobou postiženou schizofreniíí a nebo jsem měl prostě jenom sen, který se mi zdál.
Nepopírám, že projekt Suverenita je v jistém smyslu ambiciozní, akorát již dnes položím jednu zdánlivě drobnou otázku - proč bych měl věřit, že budete jiní, než Ti, kteří v parlamentu sedí ? Vy to sice unisono proklamujete,ale .............všichni / včetně Vás paní Magister /jste věděli ,co je ten politický vřed zvaný Jau jau ZAČ !!!!!! Ani jeden z Vás nenašel a nevím zda odvahu či obyčejnou lidskou slušnost a když byl poctivý člověk jménem prap. Čermák téměř 14 měsíců vláčen blátem kdejakým novinářským bastardem a ze dne na den přišel o práci, tak NIKDO a já opakuji NIKDO jste nevystoupil na jeho obranu !! To potřebujete k odvaze imunitu a nebo jde zase jenom o KORYTO ???!!!
Dnes noviny přinesly zprávu, že SPO ačkoliv zase proklamovala otevřenost a to i ve smyslu veřejného slyšení při volení leadrů do krajských voleb, tak se alespoň u pražského a středočeského regionu konaly tyto za zavřenými dveřmi a to za přítomnosti samotného předsedy Zemana, který slibuje nové pořádky ? Mám obavu, že jde jenom o nový bordel se starými konkubínami a jediným cílem je vrazit Paroubkovi a jeho lidem nůž do zad !!! Opravdu skvělá vyhlídka do voleb . Já jenom vím, že negativní motivace není dlouhodobě nosná a sama o sobě je kontraproduktivní !!!
Ale k článku samotnému - to že problematika zvaná retribuce byla již kodifikována či spíše postulována v Košickém vládním programu, je obceně známá věc. "Darování " podkarpatské Rusi SSSR, plánování vyhnání a odsunu českých Němců i Maďarů / ano, čtete dobře/, likvidace všech, kteří se vzepřeli Benešovi za první republiky atd.atd.
To že ihned v počátku zarazily velmoci odsun a vyhánění Maďarů ze Slovenska mělo dle mého soudu účel v tom, že de-horthyzace Maďarska sama o sobě byla velkým problémem tamější pro-komunistické vlády a ona určitě nestála o příliv leckdy z jejího pohledu problematických živlů, ze kterými by se musela sama zabývat třeba ve formě analogie tzv. Malého dekretu protinárodní cti apod..
Osobně nechám článek bez nějakého odborného komentu - jenom si neodpustím štouchanec - oni naši slovenští přátelé si musí uvědomit, že retribuce v rozsahu jejich Sboru povereniku a jim podřízených soudů měla stejnou platnost i účinnost jak pro slovenské Maďary, tak luďáky. To že kounisté slovenští, čeští i Benešova ekipa vzala vše stejným metrem ze svého antifašistického a čechoslovakistického pohledu je faktem a od toho se odvijí následk bez oh,ledu na národnost či etnicitu těch, proti kterým byla aplikována !!!!
Žádné komentáře:
Okomentovat