Vracím se ke kořeným skrze muže se šedými vlasy, moudrostí a znalostí věci

Profesor Vnuk o slovenskej retribúcii

Napísal Ján Hodúr

29.11.2009 21:39

Profesor František Vnuk je naslovovzatý odborník na problematiku najnovších slovenských dejín. Napísal množstvo publikácií na tému 1. Slovenská republika, Slovenské národné povstanie a povojnové Československo. Jeho názory na tieto epochy našich dejín vzbudzujú rôzne reakcie, či už pozitívne alebo negatívne. Málokto z jeho protivníkov ho však pozná ako človeka s nadhľadom nad historickými témami, ktorý vie vecne argumentovať a vysvetľovať príčiny úpadku slovenského národa po roku 1945. Pri príležitosti jeho účasti na konferencii Zväzu protikomunistického odboja, ktorá sa konala 27. augusta 2009 v Smoleniciach a ktorá sa týkala výročia pádu totalitného režimu som mal tú česť sa s ním porozprávať o problematike slovenskej retribúcie v rokoch 1945 – 1948. Pán profesor, iste viete, že o slovenskej retribúcii sa všeobecne vie, že to bola politická záležitosť, ktorá mala slúžiť ľudovodemokratickému režimu na odstránenie nepohodlných ľudí. Aký máte názor na ňu? Slovenská retribúcia bola záležitosť, ktorá sa odohrala na pozadí povojnovej epochy v Európe, charakteristickej snahou vysporiadať sa s vojnovými zločinmi nacistov. Málokto však vie, že Medzinárodný súdny tribunál v Tokiu, ktorý súdil japonských vojnových zločincov a ktorého členmi boli aj príslušníci indického národa vydal rozsudok nad týmito zločincami, v ktorom odsúdil ich zločiny. Avšak boli to práve Indovia, ktorí sa ohradili proti tomuto jednostrannému rozsudku a poukázali na to, že aj Spojenci sa dopustili tých istých zločinov. Chcete tým povedať, že obhajcovia namietali proti nespravodlivému rozsudku nad vojnovými zločincami? Presne tak. Počas Norimberského procesu, ktorý ovplyvnil aj dianie v Československu vzniesla obhajoba námietky proti obvineniu nad admirálom Dönitzom, ktorý bol zodpovedný za potopenie spojeneckých lodí, že podľa latinského hesla Te quoque (ty tiež), by mali byť postavení pred súd aj spojeneckí velitelia, ktorí potopili nemecké lode. Tribunál prijal túto námietku a oslobodil obžalovaného Dönitza z tohto bodu obžaloby. Žiaľ treba povedať, že slovenskí sudcovia sa nedržali tejto zásady a trestali iba zločiny ľudákov, Nemcov a Maďarov. Dokonca podľa zákona o amnestii vojnových zločinov spáchaných v rokoch 1938 – 1945, boli oslobodení všetci zločinci, ktorí spáchali svoje zločiny v záujme Československej republiky. Napríklad Cyril Kuchta, ktorý bol zodpovedný za vyvraždenie nemeckej vojenskej misie v martinských kasárňach, bol po vojne za tento čin vyznamenaný. Existujú dobové pramene, v ktorých sa píše, že slovenská retribúcia nebola pozitívne vnímaná vo verejnosti, ba naopak stala sa nástrojom politickej odplaty za vojnové príkoria. Keď som sa po návrate do vlasti v roku 1990 stretol s bývalým novinárom Dominikom Mansom, ktorý v roku 1946 uverejnil v denníku Práca kritický článok o slovenskej retribúcii, povedal mi, že slovenská retribúcia nesplnila očakávanie verejnosti, ale naopak stala sa nástrojom politickej moci. Tí, ktorí mali byť súdení buď vôbec neboli postavení pred súd, alebo dostali len mierne tresty a tí, ktorí sa nedopustili žiadnych zločinov boli prísne potrestaní. Táto nespravodlivosť sa stala jednou z príčin zlyhania retribúcie ako takej a preto aj jej tvorcovia museli uznať, že sa im nepodarilo splniť jej cieľ. Existujú nejaké zmienky v sovietskych archívoch o tom, že by bola sovietska vláda zainteresovaná do procesu s Jozefom Tisom? Nepočul som nič o tom, že by sa Sovieti priamo zapojili do procesu s Jozefom Tisom, ale bývalý veľvyslanec Československa v Budapešti František Lysý mi povedal, že pri príležitosti začatia procesu s Jozefom Tisom mu sovietsky diplomat Puškin povedal, aby sa slovenskí sudcovia neopovážili odsúdiť Jozefa Tisu na trest smrti, pretože takýto trest si určite nezaslúži. Čo k tomu dodať? Každý si môže na základe toho urobiť úsudok o slovenskej retribúcii. Ak chceme byť objektívni, musíme uznať, že slovenská retribúcia nebola iba otázkou spravodlivosti, ale aj politickou záležitosťou, ktorá negatívne poznačila povojnové pomery na Slovensku. Okrem našej krajiny si žiadny národ tak hlboko nezneuctil pamiatku predstaviteľov vojnových režimov, ktorí riadili svoje štáty v ťažkej dobe, kedy sa rozhodovalo o bytí, či nebytí mnohých národov a štátov. Dokedy budeme znevažovať svoju vlastnú históriu?