Krížová cesta slovenského dejepisu
Ťažkú, preťažkú cestu rieši vláda SR, nie však slovenská vláda. Týmto vládnym bremenom je totiž napísanie slovenských dejín, čo v súčasnosti sa javí ako takmer neriešiteľné. Slovensko má síce množstvo historických textových i archeologických dokumentov o starých Slovákoch, ako autochtónneho etnika územia od Tatier po Drávu a Dunaj, a taktiež disponuje kvalitnými historikmi, ktorí nie sú produktmi demagógie marxizmu-leninizmu, ani maďarónskeho a pražského šovinizmu. Avšak absurdnou vládnou požiadavkou je napísanie spoločných dejín Slovákov a Maďarov, ako si to údajne žiada bruselská byrokracia tvrdiac, že jej, aj maďarskej vláde ide o odstránenie konfliktných styčných bodov Slovenska s Maďarskom. V rámci realizácie tohto nezmyselného zámeru maďarská strana ústami extrémistickej strany maďarskej koalície na Slovensku, maďarskej vlády, aj parlamentu, uplatňujú diktát požiadaviek, čo v takomto „slovenskom“ dejepise má byť, čo v ňom nemá a ani nesmie. Horšie než za Brežneva.
Podpredseda vlády SR Dušan Čaplovič, ktorý je gestorom tohto nezmyselného bilaterálneho výplodu, ochotne akceptuje všetky maďarské požiadavky. V „slovenskom“ dejepise i v geografii všetky názvy obcí a miest, aj geografických lokalít majú byť v maďarčine a až následne v zátvorke môžu byť aj v slovenčine. Celý takýto zámer je nezmyselný od samého počiatku, veď v dejinách je bežné, že tá istá osobnosť pre jednu stránku dejín je hrdinom, kým pre druhú stránku je zločincom. Janko Kráľ, Ľudovít Štúr, či Ďurko Langsfeld pre Slovákov sú hrdinami a martýrmi, kým pre Maďarov boli zločincami. Ako by sa takýmto spôsobom písali spoločné dejiny Arménov a Turkov, palestínskych Arabov a židovských prisťahovalcov?! Výroba spoločných slovensko-maďarských dejín už zhltla horu času a vládnych financií, zamestnáva nemálo mysliteľov zo sféry marxistických producentov i pamätníkov na grófa Aponnyiho, Bélu Kohna, či vitéza Miklósa Horthyho. Škoda, že súčasná vláda na Slovensku akceptuje takúto protislovenskú tvorbu pakultúry podľa scenára Budapešti i protislovenskej EÚ.
Pripomeňme si však, ako to bolo s tvorbou slovenského dejepisu počas prvej SR. Za prvej ČSR, za čias T. G. Masaryka a Edvarda Beneša Slováci oficiálne neexistovali, bol iba akýsi československý národ a slovenčina bola údajne odnožou češtiny, keďže nejestvovali ani Slováci, ani samostatný územný etnický útvar podľa nedodržanej Pittsburskej dohody. Tým zaujímavejší je vývoj po osamostatnení prvej SR. Tempo dobiehania vzdelávania a odstraňovania benešizmu a maďarónstva boli a sú impozantné, a to tým skôr, že priaznivý rozvoj kultúry sa konal v mladom štáte a v napätej atmosfére blížiaceho sa vojnového konfliktu.
Prvá Slovenská republika bola ustanovená 14. marca 1939. Slovenské dejiny od Františka Hrušovského, vydavateľstva Matice slovenskej v rozsahu 448 strán boli vydané súbežne s ustanovením štátu, keď ich príprava vrátane obrazových príloh sa konala už v predstihu. Impozantná Slovenská vlastiveda vydavateľstva Slovenskej akadémie vied a umenia, ktorá bola zložená z dvoch dielov a spolu mali 924 strán tvorila mohutný štartovací blok slovenského kultúrneho sebavedomia, spolu so Slovenským náučným slovníkom o troch dieloch na 1070 stranách vydaných v roku 1932, zaradili Slovensko medzi vyspelé národy Európy. Intenzita tejto práce, jej úroveň a rýchlosť v epoche bez počítačov, bez modernej polygrafie, ako aj v ohraničených možnostiach financií mladého štátu sú obdivuhodné a dokumentujú zdravú hrdosť národného sebavedomia a dychtivosti rozvoja vlastného národa a štátu, v ktorom nebolo korupcie a rozkrádania. Povojnový nástup komunistického benešizmu, vyčíňanie Slánskeho-Salzmana, Širokého i Husáka a ich prisluhovačov otvorili brány nenávistného protislovenského ťaženia pod rôznymi zámienkami. Slovenské dejiny tej doby boli písané tzv. ľudovými súdmi, trestami smrti a popravami na základe rozsudkov rozsievali protislovenskú a konfesionálnu nenávisť!
V povojnovom Benešovom i Gottwaldovom Československu nebolo radno spomínať slovenskú národnosť, slovenské osobnosti a slovenské národnoštátne ambície. Diktát proletárskeho internacionalizmu zdegradoval aj plnenie Košického vládneho programu s dôsledkami na celú spoločnosť. Ústavy Slovenskej akadémie vied sa stali hlásateľmi marxizmu a vykonávateľmi pokynov Širokého a Salzmana-Slánskeho. Tzv. dejepisné produkty z tých čias mali zanedbateľnú hodnovernosť za bezbrehej tendenčnosti. Impozantné šesťdielne dielo Slovensko vydavateľstva Obzor z roku 1971, autorstva Jána Tibenského a kolektívu, zväzkami Príroda, Ľud, Kultúra je veľmi hodnotné, avšak časť Dejiny v rozsahu 833 strán je dielom kolektívu s účasťou hlavného ideológa komunistickej strany Františka Pezlára, čo sa v plnej miere premietlo do ideologického produktu takto písaných dejín.
Nasledujúce štvordielne Dejiny, ideologická práca SAV a ústava sa stala odstrašujúcim produktom proletárskeho internacionalizmu, štrajkov a vzbúr proti statočným maďarským Kúnovcom a proti republike rád, vedenej Čechom Janouškom. Marxisticky prekrútený dejepis za pozitívne osobnosti uvádzal maďarských spojencov s osmanskými Turkami, Bocskayom, Bethlenom, Rákoczim I. a II., zatiaľ čo za negatívne osobnosti boli uvádzaní štúrovci a všetky osobnosti slovenského národného obrodenia, vrátane medzivojnového autonomistického hnutia, i záchrany Slovenska pred hrozbou uchvátenia Horthyovským fašistickým Maďarskom.
Je neospravedlniteľnou hanbou, že po zániku federatívneho štátu a po ustanovení zvrchovanej Slovenskej republiky zo strany vlády SR sa nenašla vôľa občanom a školám konečne poskytnúť pravdivé dejiny Slovenska a Slovákov ktoré by neboli deformované proletárskym internacionalizmom a strašiakom slovenského údajného nacionalizmu, rasizmu a obľúbeným šermovaním nejestvujúcim antisemitizmom. Nie je nijako prekvapujúce, že týmito strašiakmi šermovali a aj šermujú obdobné kruhy, ktoré boli baštami protislovenského ťaženia, či za Aponyiho, Beneša, Salzmana-Slánskeho, Gottwalda, Novotného, alebo Havla.
Preklenutie bielych miest slovenských dejín vytvoril odborník na takéto dielo najspôsobilejší, profesor Padovskej univerzity, historik, doktor vied, naslovovzatý znalec európskych archívov a dejín, Milan Ďurica! Tento výnimočný Slovák na vlastný podnet vypracoval unikátnu publikáciu Dejiny Slovákov a Slovenska, vlastným nákladom ju dal vytlačiť a jeden výtlačok zaslať každej škole, ako doplnok ku školským dejepisom, ktoré si pamätali ešte komunistickú éru! Takýto vývoj znepokojil kruhy, ktoré boli sú a nesporne aj budú odporcami Slovákov a Slovenska. Na lžiach postavená demarš splodená v Bratislave, putujúca do Bruselu prikázala stiahnutie tejto „strašnej“ publikácie zo škôl. A tu hrmotne pôsobiaci predseda slovenskej vlády sa nezachoval ako maršál, ale ako frajter: knihu, ktorú nevytvorila a nerozoslala vláda, prikázal stiahnuť zo škôl a zošrotovať, bol to test, že na Slováka treba len zakričať a on sa preľakne! A pokiaľ sa nezľakne, tak zahynie pri dopravnej nehode.
V nasledujúcom značne dlhom období, údajne zvrchovanej Slovenskej republiky nevzniklo súborné dielo slovenského dejepisu. Z pera jednotlivých osobností vzdelancov – historikov, či kvázihistorikov, vznikali kvázipublikácie niektorých úsekov slovenských dejín, nezriedka nesúcich osobnostný postoj autorov k popisovanej časti histórie. Inštitúcie, ktorých náplňou by mali byť dejiny štátu, v ktorom sa nachádzajú, ktorý ich financuje a ktorý by mal byť aj ich vlasťou, tvoria zaujímavú enklávu. Matica slovenská má trvalé parametre spiacej princeznej, či veľmi opatrnej matičky – dôchodkyne. Historický ústav Slovenskej akadémie vied je štandardne protislovenským inštitútom paradoxne financovaným zo slovenského štátneho rozpočtu za štandardizovanej personálnej zostavy vytrvalo šermujúcej antisemitizmom a údajným slovenským klérofašizmom. Ide zjavne o demagogicky vzdelávanú omladinu, ktorá nemá ani tušenie, že démonický pojem „klérofašizmus“ sa počal a porodil v dielňach Slánskeho-Salzmana, Bacílka, Širokého, Bašťovanského a ich servilným poskokov a to po skončení vojny a za dodatočného prudkého nárastu údajných partizánov a bojovníkom proti fašizmu!
Situácia slovenského dejepisu však nie je beznádejná. Paradoxne práve naopak. V prvom polroku roku 2009 kníhkupectvá obdržali prvý diel dejín Slovenska, autorstva skvelého historika, profesora Matúša Kučeru. Okamžité námietky a protesty maďarskej komunity a židovskej náboženskej obce sú lapidárnym dôkazom, že ide o dlho očakávanú publikáciu, ktorú Slovensko potrebovalo a hlavne žiaci a študenti všetkých stupňov škôl. Profesorovi Matúšovi Kučerovi prináleží vďaka a želanie dobrého zdravia a jemu vlastnej húževnatosti pri pokračovaní v tejto neoceniteľnej práci.
Ing. Roman Hofbauer, CSc., bývalý poslanec NR SR
Žádné komentáře:
Okomentovat