T. G. Masaryk bol Nemec a rakúsky kozmopolita
Autor: Branislav Michalka | Publikováno: 7.3.2011 | Rubrika: Studie
Po nábreží koník beží ...
Branislav Michalka
...koník vrááánýý..., spieva sa v známom ľudovom popevku a dodáva sa: „odkiaľ, že si šuhajíček maľovááánýý?“ Oslovený šuhajíček promptne odpovedá ľúbohlasnej dievčine, že: "... slovenského rodu som, duša moja,“ no a potom nasleduje niekoľko romantických zaprisahaní ohľadom vernosti a iných stredovekých prežitkov, čo teraz ale nie je podstatné. Podstatné je, že keď si dnes zaklušete po bratislavskom nábreží Dunaja, ako ten boží koníček, tak tam tiež narazíte na jedného bronzového „šuhajíčka“, ktorý pred pár dňami dosadol, za pomoci rôznych mašiniek, na betonový hranol. Tento junák ale, na rozdiel od toho evergrínového, teda určite „slovenského rodu“ nie je. Volá sa T. G. Masaryk a rozhodne „rodu slovenského“ ani byť nemôže, pretože, ako on sám vyznal mnohokrát: „ já neznám žádného samostatného národa slovenského.“
Problém samozrejme nestojí tak, že by na dunajskom nábreží nemohol mať, svojimi priaznivcami vymodlený, pamätníček príslušník iného národa ako slovenského. Problém je v tom, že ho tam má človek, ktorý Slovákov vedome podviedol, pohŕdal nimi a ich existenciu neuznával.
To však ešte stále nie je jadro problému. Takých čo pohŕdali Slovákmi a budú nimi pohŕdať je viac než dosť a majú na Slovensku aj svoje pamätníčky. Pamätníčky im postavili za to, že Slovákmi pohŕdali a často pre nič iné. Nech im padnú na užitok. Ale nový pamätník „tatíčka“ tu nestojí (len) ako symbol pohŕdania tzv. „slovenskou úbohosťou a tuposťou“ z pohľadu nejakého iného národa alebo národného masochizmu. Tým sa jeho symbolika nevyčerpáva, pretože TGM v podstate nebol predstaviteľom žiadneho „národa“. Ani českého nie. Je to predstaviteľ síl, ktoré pohŕdajú všetkými národmi, národ český nevynímajúc.
Podľa jeho apologétov a snáď aj podľa jeho oficiálneho tvrdenia, by TGM mal byť predstaviteľ „rodu českého“. Avšak tragédiou, alebo tragikomédiu je, že on asi nebude, nielen voľbou, ale ani etnickým pôvodom, toho „rodu českého“ a teda jeho symbolika, na onom nábreží, ako už bolo naznačené, bude mať širšie súvislosti a dopady, čo je bezpochyby aj dôvodom tak rozložitej mobilizácie rôznych živlov na zemi, vode i vzduchu v kauze jeho okiadzania.
Intronizáciou TGM na Vajanského nábreží sa splnil sen všetkých osvietencov, liberálov, kozmopolitov, slobodomurárov, luteránov, starších bratov, milovníkov tolerancie, milovníkov dúhy a ktovie koho ešte, mať dôstojného truc-reprezentanta svojich ideí (svojho anti-svätopluka, anti-hlinku a pod.), ktorému by chodili plakať k nohám nad tuposťou a zaostalosťou Slovákov a Slovenska; či prípadne víťazne plesať pri pokorení oného trogloditského etnika, v rámci ktorého ich slepé Fátum donútilo žiť.
Už je tam. S nohami v betóne (ako sa to už týmto bronzovým pánom stáva), s lajstrom v ruke (že by to bola oná zašantročená Pittsburská dohoda?) a s vyhliadkou na nábrežie pomenované po jednom z jeho úhlavných slovenských nepriateľov – po Vajanskom. Ten ho údajne, svojho času, ako správny zadubený slovenský ultra-reakcionár, bil v záchvate zúrivosti vychádzkovou paličkou, keď sa nepohodli pre Masarykove liberálne názory. Zaiste má teda osadenie TGM práve na tomto nábreží v očiach jeho adorátorov slastný nádych rituálnej satisfakcie.
Od čias keď český historik Josef Kalvoda (u nás neskôr M.S. Ďurica) rozboril mýtus o Masarykovom slovensko-nemeckom pôvode, je zrejmé, že TGM nebol pôvodom ani Slovák, ani Čech. Nelegitímne otcovstvo baróna Redlicha zdá sa byť dostatočne presvedčivé a možnosť náhody v snahe menovať manželského syna baróna Redlicha (teda nevlastného brata TGM) za ministra financií novej ČSR roku 1918, sa zdá byť veľmi nepravdepodobná. Stopa finančnej a mocenskej podpory zo strany barónovej bola Kalivodom odkrytá dostatočne na to, aby si každý, z celkového kontextu osudu TGM, urobil svoj obraz sám. Mýtus o Masarykovej polo-slovenskosti tým padá. Starý pán Masaryk, slovenský kočiš s mierne alkoholoidnými sklonmi, bol prizvaný čoby záchranca cti a jeho dalšie dietky s pani Masarykovou sa tešili naprostému, na brata podozrivému, ignorovaniu zo strany TGM.
Masaryk bol vychovaný ako Nemec, resp. rakúsky kozmopolita upotrebujúci nemecký jazyk ako esperanto stredoeurópskej vetvy rodu kozmopolitického. Nemecky vo Viedni študoval, nemecké práce písal, v nemčine sa habilitoval. V čase keď započal s politickými hrátkami, v snahe transformovať sa na Čecha, čo snáď dostal za úlohu od lóžových bratov, či v tom videl možnosť pohodlnejšieho znásilnenia Fortúny, kto ho už vie, usilovne doháňal v českom jazyku to, čo zameškal v nemeckých zákrutách svojho životabehu. Súc si vedomí svojich nedostatkov v ovládaní novej „materčiny“ (?) vždy sa za to ľuďom ospravedlňoval, čoho dokladom je jeho súkromná korešpondencia.
Za Rakúska Masaryk vždy brojil proti českým separatistom a obhajoval na spôsob Palackého rakúsko-české manželstvo z rozumu. Aféry okolo hilsneriády a rukopisu královedvorského dostatočne ukázali Masaryka ako pohŕdača českým národným cítením a pre českých národovcov bolo vždy záhadou kedy vlastne došlo u TGM k tomu zázračnému prerodu na bojovníka za českú samostatnosť. TGM bol pre ľudí, bojujúcich dlhé roky za českú samostatnosť, ako Karel Kramář alebo Viktor Dyk, ťažko stráviteľnou horkou pilulkou, naordinovanou v rámci liečby z ilúzii o povahe a pôvode 1. ČSR.
Realita je pravdepodobne taká, že TGM dostal novú republiku ako trafiku za svoje verné služby v lóži. O jeho českom „nacionalizme“ môže uvažovať len človek s veľkou dávkou romantickej fantázie. Český, resp. tzv. československý národ mu slúžil len ako základňa pre šírenie ideí planetárneho dosahu, presahujúcich rámec stredoeurópskeho mini-štátu.
Tieto „ideály humanitní“ , pod tým názvom si ich nechal zaregistrovať na patentnom úrade filozofických zaváranín a sladkých lekvárikov pre naivné liberálno-socialistické dušičky, boli vo svojej podstate stokrát prežváchané, nudné a katedrami moderných vied obsmradené osvietenecko-protikresťanské bláboly, navyše odené do hávu naprostej banality z viedenského parlamentného hubomlatu.
Aby sme neboli náhodou obvinení z toho, že sme zaujatí slovenskí bačovia, liečiaci si popieraním Masarykovej filozofickej erudície svoje komplexy, tak dajme slovo jednému z najväčších českých spisovateľov 20. storočia, Jaroslavovi Durychovi, patriacemu k prekladateľom Teologickej summy sv. Tomáša, ktorý sa takto vyjadril o Masarykovej filozofickej erudícii : „ Sloužili filozofii, jejíž autor (TGM) nikdy nebude uváděn v dějinách filozofie, poněvadž z filozofie měl toliko doktorský titul. Nezkombinoval ani jediné filozofické myšlenky a jeho znalosti filozofie byly tak diletantské či spíše nedoucké, že jenom nejhrubší servilnost mohla tu zneužívat titulu filozofa a filozofie. Z ironie osudu nazýval tento filozof svůj životní názor názorem realistickým. Tento realismus se hodil ke klasickému realismu jako pěst na oko. ... Otokar Březina byl starým a zkušeným učitelem a jistě právě on byl nejlépe povolán k tomu, aby řekl filozofovi do očí, že mu jednou národ bude zlořečit.“
A iný český mysliteľ, Josef Florian, ktorý v mladosti navštevoval Masarykove prednášky na Karlovej univerzite, so sarkazmom komentuje hystériu masarykovského kultu osobnosti už v roku 1918: „ Ach, jak unavuje poněkud důkladné čtení novin! Mám dojem, jako bych celý den kydal hnůj. … V čísle ze 27. října podobizna Masarykova s přitrpklým výrazem v tváři, jako by nebyl spokojen s osudem „ministerského předsedy“, jak jest pod obrázkem podepsán. Ano, ano, s tím už se dlužno smířiti: místo rakouským bude se vytírat s českým. A ještě jiné věci se budou díti, udrží-li se ve veřejné slávě. … V témže čísle zprávy o novoročních pozdravech presidenta Masaryka představitelům Dohody … Každému nějaké to lichotivé slůvko. O obsah těchto projevů neběží. Z toho se střílet nebude, říkávali jsme studenti o věcech, z nichž nehrozilo přímé nebezpečí propadnutí. Jest už v stoleté praxi evropské diplomacie těch několik kopyt, na něž rakouští, němečtí, francouzští … i ostatní ševci státní Služby narážívali tak dlouho a s takovým zdarem své fráse. Ale jak se do toho obul nedávný pan profesor praktické filosofie! – Stát není žádný fetiš – říkával kdysi nám, svým posluchačům konkrétné logiky. Ostatek se teprve teď doučujeme ze slov vladařových: „Nezdá se tobě býti Bél bůh živý? Zdaž nevidíš, jak mnoho sní a vypije na každý den? (u Daniele, v kapitole 14.) … Patrno, že Antikrist má své proroky a předobrazy jako je měl Kristus. Wilson, Masaryk, Anatole France zřejmě připravují cesty tomuto příštímu pánu světa, který rovněž bude humanistou a pacifistou. Oč tito bojují, on vybojuje: - mír ne mezi státy, ale mír v Lidstvu.“
V poslednej vete zaiste poznávame snahy, ktoré dominujú svetovému dianiu až podnes, len počet rôznych prorokov humanizmu a slobodomurárskeho vesmírneho štátu sa nám máličko obohatil za tých sto rokov.
Nový monument teda oceníme správne len vtedy, keď pochopíme súvzťažnosť tlkotu srdcových chlopní Masarykových s chlopňami všetkých pokrokárov a budovateľov lepších zajtrajškov sveta, ktorých sme v 20. storočí mali možnosť poznať. Hladať za tým pietu k nejakej efemérnej republičke, akých vzniklo a zaniklo za posledných sto rokov neúrekom je zbytočné.
Naši kozmopoliti dobre vedia, že ak chcú rozzúriť nenávideného slovenského drotára a sedliaka, tak mu musia zamávať červenou handrou 28. októbra pred očami a aj to je, okrem iného, ich cieľom. Oni však oslavujú niečo celkom iné ako nejakú českú alebo slovenskú samostatnosť, ktoré sú im také ľahostajné ako samostatnosť Zimbabwe. To, čo oslavujú je definitívny prienik liberálno-osvieteneckých ideí do stredoeurópskeho priestoru v roku 1918 a vytlačenie posledného zvyšku reálneho vplyvu katolíckej Cirkvi na chod štátu. Toho symbolom je TGM. Na Slovensku bolo po roku 1918 zrušených 800 základných cirkevných škôl a 21 cirkevných gymnázii. Nikdy neboli obnovené.
České dobové noviny Lid uvádzajú, že v rokoch 1918-1922 bolo v ČSR vyrabovaných cca 300 kostolov, zničených niekoľko stoviek sôch Panny Márie, sv. Jána Nepomuckého a iných svätých; zo škol bolo odstránených vyše 1300 krížov. To boli idey v praxi. Masaryk je predmetom liberálno-kozmopolitného kultu na Slovensku hlavne ako exponent týchto ideí. To, že sa popri tom zvezie aj pohŕdanie a nenávisť k Slovákom zo strany našich kozmopolitov, to je už len logickým dôsledkom veci.
Aby sa stala táto socha pre Slovákov stráviteľnejšou, tak jej iniciátori uvádzajú ako dôvod inštalácie to, že v roku 1918 bol slovenský národ oslobodený spod maďarského jarma. A teda je logické sa „prezidentovi osloboditeľovi“ odvďačiť. Aká trápna komédia! Máme veriť, že týto milovníci svetovej republiky plesajú šťastím nad oslobodením slovenského národa? A ako to potom korešponduje s tým, že sa jedná o tých istých ľudí, ktorí nariekajú nad trianonským utrpením maďarského národa a hovoria ako mu Slováci ublížili. Ak teda na jednej strane ospevujú 28. október 1918, ktorý spôsobil trianonské poníženie ako môžu na strane druhej ľutovať, že Československo vzniklo? Poslanci Dostál, Šebej a spol. oslavujú rok 1918 a zároveň sú poslancami za maďarskú stranu v parlamente a logicky by teda mali nad rokom 1918 nariekať. Lenže oni sú asi takými Maďarmi akými sú aj Slovákmi a akým bol Masaryk Čechom, teda žiadnymi. Ak by prišli Marťania, tak budú Marťanmi, ale len dovtedy kým sa im nepodarí Marťanov infiltrovať a potopiť. Určite by sme z ich úst často potom slýchali o tuposti Pozemšťanov a o Marťanskej osvietenosti.
Spochybňovanie Masaryka nie je v žiadnom prípade spochybnením slovenského boja za národné sebaurčenie a nevďak. Masaryk mal asi taký záujem na slovenskej samostatnosti ako hociktorý iný kozmopolita. Československo nevzniklo ako výsledok národného boja Čechov a Slovákov ale ako diplomatický konštrukt z Paríža, od zelených stolov a pri politických banketoch. Väčšina obyvateľstva o tom nemala ani potuchy. Slovenský boj existoval pred rokom 1918 a je pravdepodobné, že by existoval aj po ňom, ak by Československo nevzniklo. Možno by nabral krvavejšie kontúry ako v Írsku, ale možno by Slováci zaliezli za pec a tam spali. Možno by sa počet Slovákov scvrkol na minimum, možno by sme boli definitívne porazení. Nech by sa stalo čokoľvek, T.G. Masaryka by to trápilo asi tak ako smrť komára nad pontskými trasoviskami. Slováci Masarykovi nedlžia nič a pamätník už vôbec nie. Československo bola náhoda, ktorú nikto nečakal a nikto s ňou vo svojich plánoch do budúcnosti vtedy nerátal. Bolo oznámené. To je to pravé slovo. Podobne ako bola oznámená v roku 1989 tzv. nežná a zamatová revolúcia. Bez boja, bez krvi, bez náreku a veselo.
Ak sa chcú Slováci niekomu poďakovať za rok 1918, tak môžu postaviť pamätník predstaviteľom Dohody z I. svetovej vojny, alebo iným nadnárodným silám v pozadí. Navrhujem óóóbrovskú sochu bohyne Slobody a pod jej nohami všetkých od Wilsona, cez Georga-Lloyda až po Clemencaua. A aj ten TGM by tam stál, mohol by sa držať Wilsona za ruku.
Alebo ešte jeden pamätník by sa dal postaviť na pamiatku roku 1918: na nábreží by stál koníček ako v tej piesni na začiatku. Óóóbrovský koníček. A pod ním veľkými písmenami:
NEVERÍM DANAJCOM, ANI KEĎ PRINÁŠAJÚ DARY!
Branislav Michalka
...koník vrááánýý..., spieva sa v známom ľudovom popevku a dodáva sa: „odkiaľ, že si šuhajíček maľovááánýý?“ Oslovený šuhajíček promptne odpovedá ľúbohlasnej dievčine, že: "... slovenského rodu som, duša moja,“ no a potom nasleduje niekoľko romantických zaprisahaní ohľadom vernosti a iných stredovekých prežitkov, čo teraz ale nie je podstatné. Podstatné je, že keď si dnes zaklušete po bratislavskom nábreží Dunaja, ako ten boží koníček, tak tam tiež narazíte na jedného bronzového „šuhajíčka“, ktorý pred pár dňami dosadol, za pomoci rôznych mašiniek, na betonový hranol. Tento junák ale, na rozdiel od toho evergrínového, teda určite „slovenského rodu“ nie je. Volá sa T. G. Masaryk a rozhodne „rodu slovenského“ ani byť nemôže, pretože, ako on sám vyznal mnohokrát: „ já neznám žádného samostatného národa slovenského.“Problém samozrejme nestojí tak, že by na dunajskom nábreží nemohol mať, svojimi priaznivcami vymodlený, pamätníček príslušník iného národa ako slovenského. Problém je v tom, že ho tam má človek, ktorý Slovákov vedome podviedol, pohŕdal nimi a ich existenciu neuznával.
To však ešte stále nie je jadro problému. Takých čo pohŕdali Slovákmi a budú nimi pohŕdať je viac než dosť a majú na Slovensku aj svoje pamätníčky. Pamätníčky im postavili za to, že Slovákmi pohŕdali a často pre nič iné. Nech im padnú na užitok. Ale nový pamätník „tatíčka“ tu nestojí (len) ako symbol pohŕdania tzv. „slovenskou úbohosťou a tuposťou“ z pohľadu nejakého iného národa alebo národného masochizmu. Tým sa jeho symbolika nevyčerpáva, pretože TGM v podstate nebol predstaviteľom žiadneho „národa“. Ani českého nie. Je to predstaviteľ síl, ktoré pohŕdajú všetkými národmi, národ český nevynímajúc.
Podľa jeho apologétov a snáď aj podľa jeho oficiálneho tvrdenia, by TGM mal byť predstaviteľ „rodu českého“. Avšak tragédiou, alebo tragikomédiu je, že on asi nebude, nielen voľbou, ale ani etnickým pôvodom, toho „rodu českého“ a teda jeho symbolika, na onom nábreží, ako už bolo naznačené, bude mať širšie súvislosti a dopady, čo je bezpochyby aj dôvodom tak rozložitej mobilizácie rôznych živlov na zemi, vode i vzduchu v kauze jeho okiadzania.
Intronizáciou TGM na Vajanského nábreží sa splnil sen všetkých osvietencov, liberálov, kozmopolitov, slobodomurárov, luteránov, starších bratov, milovníkov tolerancie, milovníkov dúhy a ktovie koho ešte, mať dôstojného truc-reprezentanta svojich ideí (svojho anti-svätopluka, anti-hlinku a pod.), ktorému by chodili plakať k nohám nad tuposťou a zaostalosťou Slovákov a Slovenska; či prípadne víťazne plesať pri pokorení oného trogloditského etnika, v rámci ktorého ich slepé Fátum donútilo žiť.
Už je tam. S nohami v betóne (ako sa to už týmto bronzovým pánom stáva), s lajstrom v ruke (že by to bola oná zašantročená Pittsburská dohoda?) a s vyhliadkou na nábrežie pomenované po jednom z jeho úhlavných slovenských nepriateľov – po Vajanskom. Ten ho údajne, svojho času, ako správny zadubený slovenský ultra-reakcionár, bil v záchvate zúrivosti vychádzkovou paličkou, keď sa nepohodli pre Masarykove liberálne názory. Zaiste má teda osadenie TGM práve na tomto nábreží v očiach jeho adorátorov slastný nádych rituálnej satisfakcie.
Od čias keď český historik Josef Kalvoda (u nás neskôr M.S. Ďurica) rozboril mýtus o Masarykovom slovensko-nemeckom pôvode, je zrejmé, že TGM nebol pôvodom ani Slovák, ani Čech. Nelegitímne otcovstvo baróna Redlicha zdá sa byť dostatočne presvedčivé a možnosť náhody v snahe menovať manželského syna baróna Redlicha (teda nevlastného brata TGM) za ministra financií novej ČSR roku 1918, sa zdá byť veľmi nepravdepodobná. Stopa finančnej a mocenskej podpory zo strany barónovej bola Kalivodom odkrytá dostatočne na to, aby si každý, z celkového kontextu osudu TGM, urobil svoj obraz sám. Mýtus o Masarykovej polo-slovenskosti tým padá. Starý pán Masaryk, slovenský kočiš s mierne alkoholoidnými sklonmi, bol prizvaný čoby záchranca cti a jeho dalšie dietky s pani Masarykovou sa tešili naprostému, na brata podozrivému, ignorovaniu zo strany TGM.
Masaryk bol vychovaný ako Nemec, resp. rakúsky kozmopolita upotrebujúci nemecký jazyk ako esperanto stredoeurópskej vetvy rodu kozmopolitického. Nemecky vo Viedni študoval, nemecké práce písal, v nemčine sa habilitoval. V čase keď započal s politickými hrátkami, v snahe transformovať sa na Čecha, čo snáď dostal za úlohu od lóžových bratov, či v tom videl možnosť pohodlnejšieho znásilnenia Fortúny, kto ho už vie, usilovne doháňal v českom jazyku to, čo zameškal v nemeckých zákrutách svojho životabehu. Súc si vedomí svojich nedostatkov v ovládaní novej „materčiny“ (?) vždy sa za to ľuďom ospravedlňoval, čoho dokladom je jeho súkromná korešpondencia.
Za Rakúska Masaryk vždy brojil proti českým separatistom a obhajoval na spôsob Palackého rakúsko-české manželstvo z rozumu. Aféry okolo hilsneriády a rukopisu královedvorského dostatočne ukázali Masaryka ako pohŕdača českým národným cítením a pre českých národovcov bolo vždy záhadou kedy vlastne došlo u TGM k tomu zázračnému prerodu na bojovníka za českú samostatnosť. TGM bol pre ľudí, bojujúcich dlhé roky za českú samostatnosť, ako Karel Kramář alebo Viktor Dyk, ťažko stráviteľnou horkou pilulkou, naordinovanou v rámci liečby z ilúzii o povahe a pôvode 1. ČSR.
Realita je pravdepodobne taká, že TGM dostal novú republiku ako trafiku za svoje verné služby v lóži. O jeho českom „nacionalizme“ môže uvažovať len človek s veľkou dávkou romantickej fantázie. Český, resp. tzv. československý národ mu slúžil len ako základňa pre šírenie ideí planetárneho dosahu, presahujúcich rámec stredoeurópskeho mini-štátu.
Tieto „ideály humanitní“ , pod tým názvom si ich nechal zaregistrovať na patentnom úrade filozofických zaváranín a sladkých lekvárikov pre naivné liberálno-socialistické dušičky, boli vo svojej podstate stokrát prežváchané, nudné a katedrami moderných vied obsmradené osvietenecko-protikresťanské bláboly, navyše odené do hávu naprostej banality z viedenského parlamentného hubomlatu.
Aby sme neboli náhodou obvinení z toho, že sme zaujatí slovenskí bačovia, liečiaci si popieraním Masarykovej filozofickej erudície svoje komplexy, tak dajme slovo jednému z najväčších českých spisovateľov 20. storočia, Jaroslavovi Durychovi, patriacemu k prekladateľom Teologickej summy sv. Tomáša, ktorý sa takto vyjadril o Masarykovej filozofickej erudícii : „ Sloužili filozofii, jejíž autor (TGM) nikdy nebude uváděn v dějinách filozofie, poněvadž z filozofie měl toliko doktorský titul. Nezkombinoval ani jediné filozofické myšlenky a jeho znalosti filozofie byly tak diletantské či spíše nedoucké, že jenom nejhrubší servilnost mohla tu zneužívat titulu filozofa a filozofie. Z ironie osudu nazýval tento filozof svůj životní názor názorem realistickým. Tento realismus se hodil ke klasickému realismu jako pěst na oko. ... Otokar Březina byl starým a zkušeným učitelem a jistě právě on byl nejlépe povolán k tomu, aby řekl filozofovi do očí, že mu jednou národ bude zlořečit.“
A iný český mysliteľ, Josef Florian, ktorý v mladosti navštevoval Masarykove prednášky na Karlovej univerzite, so sarkazmom komentuje hystériu masarykovského kultu osobnosti už v roku 1918: „ Ach, jak unavuje poněkud důkladné čtení novin! Mám dojem, jako bych celý den kydal hnůj. … V čísle ze 27. října podobizna Masarykova s přitrpklým výrazem v tváři, jako by nebyl spokojen s osudem „ministerského předsedy“, jak jest pod obrázkem podepsán. Ano, ano, s tím už se dlužno smířiti: místo rakouským bude se vytírat s českým. A ještě jiné věci se budou díti, udrží-li se ve veřejné slávě. … V témže čísle zprávy o novoročních pozdravech presidenta Masaryka představitelům Dohody … Každému nějaké to lichotivé slůvko. O obsah těchto projevů neběží. Z toho se střílet nebude, říkávali jsme studenti o věcech, z nichž nehrozilo přímé nebezpečí propadnutí. Jest už v stoleté praxi evropské diplomacie těch několik kopyt, na něž rakouští, němečtí, francouzští … i ostatní ševci státní Služby narážívali tak dlouho a s takovým zdarem své fráse. Ale jak se do toho obul nedávný pan profesor praktické filosofie! – Stát není žádný fetiš – říkával kdysi nám, svým posluchačům konkrétné logiky. Ostatek se teprve teď doučujeme ze slov vladařových: „Nezdá se tobě býti Bél bůh živý? Zdaž nevidíš, jak mnoho sní a vypije na každý den? (u Daniele, v kapitole 14.) … Patrno, že Antikrist má své proroky a předobrazy jako je měl Kristus. Wilson, Masaryk, Anatole France zřejmě připravují cesty tomuto příštímu pánu světa, který rovněž bude humanistou a pacifistou. Oč tito bojují, on vybojuje: - mír ne mezi státy, ale mír v Lidstvu.“
V poslednej vete zaiste poznávame snahy, ktoré dominujú svetovému dianiu až podnes, len počet rôznych prorokov humanizmu a slobodomurárskeho vesmírneho štátu sa nám máličko obohatil za tých sto rokov.
Nový monument teda oceníme správne len vtedy, keď pochopíme súvzťažnosť tlkotu srdcových chlopní Masarykových s chlopňami všetkých pokrokárov a budovateľov lepších zajtrajškov sveta, ktorých sme v 20. storočí mali možnosť poznať. Hladať za tým pietu k nejakej efemérnej republičke, akých vzniklo a zaniklo za posledných sto rokov neúrekom je zbytočné.
Naši kozmopoliti dobre vedia, že ak chcú rozzúriť nenávideného slovenského drotára a sedliaka, tak mu musia zamávať červenou handrou 28. októbra pred očami a aj to je, okrem iného, ich cieľom. Oni však oslavujú niečo celkom iné ako nejakú českú alebo slovenskú samostatnosť, ktoré sú im také ľahostajné ako samostatnosť Zimbabwe. To, čo oslavujú je definitívny prienik liberálno-osvieteneckých ideí do stredoeurópskeho priestoru v roku 1918 a vytlačenie posledného zvyšku reálneho vplyvu katolíckej Cirkvi na chod štátu. Toho symbolom je TGM. Na Slovensku bolo po roku 1918 zrušených 800 základných cirkevných škôl a 21 cirkevných gymnázii. Nikdy neboli obnovené.
České dobové noviny Lid uvádzajú, že v rokoch 1918-1922 bolo v ČSR vyrabovaných cca 300 kostolov, zničených niekoľko stoviek sôch Panny Márie, sv. Jána Nepomuckého a iných svätých; zo škol bolo odstránených vyše 1300 krížov. To boli idey v praxi. Masaryk je predmetom liberálno-kozmopolitného kultu na Slovensku hlavne ako exponent týchto ideí. To, že sa popri tom zvezie aj pohŕdanie a nenávisť k Slovákom zo strany našich kozmopolitov, to je už len logickým dôsledkom veci.
Aby sa stala táto socha pre Slovákov stráviteľnejšou, tak jej iniciátori uvádzajú ako dôvod inštalácie to, že v roku 1918 bol slovenský národ oslobodený spod maďarského jarma. A teda je logické sa „prezidentovi osloboditeľovi“ odvďačiť. Aká trápna komédia! Máme veriť, že týto milovníci svetovej republiky plesajú šťastím nad oslobodením slovenského národa? A ako to potom korešponduje s tým, že sa jedná o tých istých ľudí, ktorí nariekajú nad trianonským utrpením maďarského národa a hovoria ako mu Slováci ublížili. Ak teda na jednej strane ospevujú 28. október 1918, ktorý spôsobil trianonské poníženie ako môžu na strane druhej ľutovať, že Československo vzniklo? Poslanci Dostál, Šebej a spol. oslavujú rok 1918 a zároveň sú poslancami za maďarskú stranu v parlamente a logicky by teda mali nad rokom 1918 nariekať. Lenže oni sú asi takými Maďarmi akými sú aj Slovákmi a akým bol Masaryk Čechom, teda žiadnymi. Ak by prišli Marťania, tak budú Marťanmi, ale len dovtedy kým sa im nepodarí Marťanov infiltrovať a potopiť. Určite by sme z ich úst často potom slýchali o tuposti Pozemšťanov a o Marťanskej osvietenosti.
Spochybňovanie Masaryka nie je v žiadnom prípade spochybnením slovenského boja za národné sebaurčenie a nevďak. Masaryk mal asi taký záujem na slovenskej samostatnosti ako hociktorý iný kozmopolita. Československo nevzniklo ako výsledok národného boja Čechov a Slovákov ale ako diplomatický konštrukt z Paríža, od zelených stolov a pri politických banketoch. Väčšina obyvateľstva o tom nemala ani potuchy. Slovenský boj existoval pred rokom 1918 a je pravdepodobné, že by existoval aj po ňom, ak by Československo nevzniklo. Možno by nabral krvavejšie kontúry ako v Írsku, ale možno by Slováci zaliezli za pec a tam spali. Možno by sa počet Slovákov scvrkol na minimum, možno by sme boli definitívne porazení. Nech by sa stalo čokoľvek, T.G. Masaryka by to trápilo asi tak ako smrť komára nad pontskými trasoviskami. Slováci Masarykovi nedlžia nič a pamätník už vôbec nie. Československo bola náhoda, ktorú nikto nečakal a nikto s ňou vo svojich plánoch do budúcnosti vtedy nerátal. Bolo oznámené. To je to pravé slovo. Podobne ako bola oznámená v roku 1989 tzv. nežná a zamatová revolúcia. Bez boja, bez krvi, bez náreku a veselo.
Ak sa chcú Slováci niekomu poďakovať za rok 1918, tak môžu postaviť pamätník predstaviteľom Dohody z I. svetovej vojny, alebo iným nadnárodným silám v pozadí. Navrhujem óóóbrovskú sochu bohyne Slobody a pod jej nohami všetkých od Wilsona, cez Georga-Lloyda až po Clemencaua. A aj ten TGM by tam stál, mohol by sa držať Wilsona za ruku.
Alebo ešte jeden pamätník by sa dal postaviť na pamiatku roku 1918: na nábreží by stál koníček ako v tej piesni na začiatku. Óóóbrovský koníček. A pod ním veľkými písmenami:
NEVERÍM DANAJCOM, ANI KEĎ PRINÁŠAJÚ DARY!
Žádné komentáře:
Okomentovat