bez komentáře....................

Eskamotáže s „fašizmom“ a „antisemitizmom“

Vynikajúca česká herečka Adina Mandlová uvádza vo svojich pamätiach, ako sa jej dlhoročný milenec, židovský herec Hugo Haas riadil pozoruhodným životným krédom, že „Svět se skládá ze Židů a z antisemitů“. K tejto rasistickej životnej „filozofii“ menovaného pána azda treba pripomenúť, že ju hlásal a uplatňoval už v dvadsiatych rokoch minulého storočia, teda už celé desaťročia pred výbuchom inverzného rasizmu hitlerovských nacistov a pred nacistickým homicídiom nežidov i Židov, ktoré sa dnes tak nepatrične a len v prípade Židov nazýva „holokaustom“, čiže starogréckou zápalnou obetou (SCS, 1990, s. 361). Preto geniálni divadelníci Voskovec a Werich vo svojej hre „Barák Evropa“ už v roku 1935 spievali o Hitlerovi: „Dám střílet jenom na útěku všechny socany!“. Tými „socanmi“ boli myslení nemeckí sociálni demokrati, socialisti a komunisti, ktorých už dávno pred zriadením prvých likvidačných koncentrákov nacisti likvidovali bez súdov zastrelením „na úteku“, obvykle niekde v lese pri zastávke na ich prevoze z jednej väznice do druhej.
Hugo Haas svojím antigójskym životným krédom strčil všetkých nežidov do jedného vreca „antisemitizmu“, čo bolo od Žida naozaj veľmi nerozvážnym rasistickým postojom. Ale taká je už metóda všetkých druhov anti-izmov, vrátane antisemitizmu i antigójizmu: vymyslenými klamstvami označkovať a zovšeobecnením vymyslených klamstiev pošpiniť a dehonestovať celú nepohodlnú či nežiadúcu národnú, sociálnu alebo náboženskú komunitu a potom na základe takejto dehonestácie ťažiť pre seba výhody na jej úkor. Slovenský národ má počas svojej poldruhatisícročnej histórie s týmito anti-izmami naozaj bohaté a veľmi smutné skúsenosti. Predovšetkým s maďarským antislovakizmom, ktorý sa usiloval Slovákov ako národ zlikvidovať a vyústil do brutálneho rasistického hesla „Tót nem ember!“. K takému brutálnemu označeniu nenemeckých národov sa neznížil ani hitlerovský nacizmus! Ale máme skúsenosti aj s antislovakizmom českým, prezentovaným napríklad vo výroku najvyššieho predstaviteľa „československého“ štátu, že „Slováci jsou Češi žijící na Slovensku“ a v úsilí spojených maďarónsko-čechúnskych síl zabrániť ešte aj po roku 1989 slovenskému národu uplatnenie jeho práva na sebaurčenie a na samostatný národný štát – s takýmto zámerom bol a ešte aj dodnes je slovenský národ vystavený brutálnemu osočovaniu a dehonestovaniu doma i v zahraničí. Preto si treba položiť otázku, na ktorej strane tejto barikády stáli a až dodnes stoja mnohí neslovenskí občania, ktorí na Slovensku žijú prinajmenšom tak dobre, ba poväčšine oveľa lepšie, ako príslušníci štátotvorného národa. Odpoveď na túto otázku bude dozaista veľmi poučná a ozrejmí aj príčiny prečo, za čo a v službách akých cudzích záujmov sa ešte aj dnes oplatí priamo na Slovensku pestovať tento druh antislovakizmu. Ale mali sme na Slovensku aj iné anti-izmy. Napríklad masarykovsko-benešovský antikatolicizmus a antiautonomizmus, alebo gottwaldovsko-novotnovský český „proletársky internacionalizmus“, ktorý pod zámienkou boja proti slovenskému „buržoáznemu nacionalizmu“ prenasledoval, väznil a vraždil príslušníkov jediného národa v tomto regióne čo nemal svoju vlastnú národnú buržoáziu a napokon vyústil aj v štátnom znaku „československého“ štátu do ponižujúcej „živánskej pod Tatrami!“
Áno, mali sme na Slovensku aj antisemitizmus, tak ako ho mali v oveľa väčšej miere aj ostatné susedné národy a ten tu mal aj svoje ekonomicko-sociálne, nacionálne a možno aj konfesionálne korene a príčiny. Avšak o tom aký bol „silný“ či „všeobecný“ najlepšie vypovedá nepopierateľná skutočnosť, že kým Slováci museli a dnes znova musia z existenčných dôvodov opúšťať svoju vlasť za púhym živobytím, zatiaľ sa na Slovensko sťahovali a znova sa sťahujú neslovenskí prišelci, aby sa tu usadili a aby si tu žili poväčšine oveľa lepšie, ako žijú príslušníci štátotvorného slovenského národa. Táto smutná skutočnosť teda celkom jednoznačne svedčí o tom, že priamo na Slovensku sa reálne uskutočňoval a prinajmenšom od roka 1998 sa znova uskutočňuje evidentný ekonomicko-sociálny antislovakizmus a nie akýsi vymyslený antisemitizmus či akási slovenská xenofóbia. Aj v tomto prípade si treba položiť otázku, na ktorej strane tejto barikády stáli a stoja títo neslováci a prišelci a akú „politiku“ uplatňujú voči nášmu národu a našej vlasti.
Paradoxne na túto otázku dáva veľmi poučnú odpoveď kniha Pavla Mešťana (pôvodným menom Pavol Marmorstein) „Antisemitizmus v politickom vývoji Slovenska (1989-1999)“, ktorá vyšla v roku 2000 už v druhom a rozšírenom vydaní (a to znova aj v angličtine, aby aj zahraniční čitatelia vedeli, čo si majú o nás myslieť!). Mali by si ju naozaj veľmi pozorne prečítať všetci občania Slovenska, aby sa z prvej ruky dozvedeli, s kým a hlavne s čím máme vlastne dočinenia. V tomto smere je to kniha naozaj poučná a výpovedná a zrejme práve preto jej „slovenské“ médiá neslovenských vlastníkov nevenujú primeranú pozornosť. Až napokon iba celkom nedávno uverejnilo Spoločenstvo Kresťanské Slovensko (SKS) k Mešťanovej knihe svoje stanovisko, ktoré je vlastne veľmi mierne a až nepatrične ústretovo formulovanou diskusiou s autorom knihy a naliehavou prosbou, aby si naši občania toto „dielo“ naozaj prečítali. Keďže však „slovenské“ médiá ani tejto prosbe SKS nevenovali pozornosť, predkladám z nej v záujme lepšej informovanosti slovenskej verejnosti aspoň hlavné state a myšlienky. Pripomínam, že Mešťan píše slovo žid dôsledne s malým „ž“ ako v prípade vyznavača náboženstva, hoci celá jeho kniha hovorí o postojoch Židov a k Židom ako príslušníkom národa, národnosti alebo etnickej skupiny. V citátoch z jeho knihy rešpektujem autorovu verziu, ale v súlade s pravidlami slovenského pravopisu sám používam názov s veľkým „Ž“ (KSSJ, 1989, s. 584).
Stanovisko a prosba SKS uvádza. Autor na viacerých miestach formuluje výpovede, z ktorých sa hlási jeho „nadradenosť“ a podľa zmyslu textu aj „nadradenosť“ ním zastúpeného spoločenstva nad Slovákmi a dôvodí napríklad takto: „Ako sa mohli židia na slovenskom území vo väčšom počte hlásiť k Slovákom, keď aj slovenských katolíckych kňazov prenasledovali za každý prejav panslavizmu?“ (s.19). (Židia) „Po slovensky vedeli a to im stačilo. Inak boli pevnejšie napojení na maďarskú alebo nemeckú kultúru, lebo slovenská (im)... nemohla veľa poskytnúť a ani ju nepoznali“ (s.19). (bol to) „Prirodzený nezáujem, ale do istej miery aj opatrnosť, ak slovenskí židia takmer nereagovali na výzvy (slovenských) národných buditeľov“ (s.19). „Židia boli v očiach prevažnej časti slovenského národa vrstvou a rasou, ktorá k nemu nepatrila“ (s.20). „Pre židovských veľkopodnikateľov a finančníkov bola uhorská štátna moc jednou z hlavných podmienok sebauplatnenia a nemienili ju provokovať ani náznakom židovskej výlučnosti, nieto ešte sympatiami k nemaďarským národom v Uhorsku. Bolo to výhodnejšie, bezpečnejšie a pohodlnejšie“ (s. 22). „Žid bol nepriateľom preto, že sa hlásil k vládnucemu národu a poskytoval podporu jeho štátnym predstaviteľom“ (s. 22).
V tejto stati knihy P. Mešťana bola reč o brutálnom útlaku nemaďarských národov v Uhorsku a o tom, že Židia sa vedome a čisto egoisticky postavili už v tomto období na stranu maďarských utláčateľov, pragmaticky sa hlásili k „vládnucemu národu“ a so zištnými úmyslami podporovali štátne orgány maďarských utláčateľov lebo to bolo pre Židov výhodnejšie a aj o tom, že na základe týchto skúseností si nemaďarské národy vytvárali svoj vzťah k svojim židovským spoluobčanom. V súčasnosti nijaký nežidovský autor nemal odvahu takto vecne a pravdivo definovať korene a skutočné príčiny vzniku antisemitizmu nemaďarských národov v Uhorsku a tak by SKS malo vlastne autorovi za túto jeho úprimnosť poďakovať. Pravda, toto je už minulosť. Oveľa zaujímavejšie a dôležitejšie je však to, aké postoje zaujmú slovenskí Židia k životne dôležitým problémom slovenského národa a jeho štátu v súčasnosti a budúcnosti, z čoho celkom logicky, podľa zákonov akcie a reakcie, vyplynie aj budúci vzťah slovenských občanov k našim židovským spoluobčanom. Aj na túto otázku dáva Mešťanova kniha odpoveď a to v stati, kde sa veľmi pozoruhodne „zaoberá“ Ústavou Slovenskej republiky: „Text preambuly sa oproti pôvodnému vládnemu návrhu ústavy zmenil a pod vplyvom nacionalistických síl v SNR (najmä v dôsledku tlaku Slovenskej národnej strany a Matice slovenskej) nadobudol čiastočne mystický obsah.“(s. 43). „Text sa hlási k tzv. cyrilometodskému duchovnému dedičstvu z konca prvého tisícročia... Spomienka na Veľkú Moravu evokuje zas mystický biologický a biologistický pôvod a charakter slovenského národa. Ten, ako to hlásali, ba aj dnes hlásajú teoretici slovenského fašizmu, je akýmsi priamym potomkom kmeňov Veľkej Moravy... národom pokrvne čistým.“(s. 44). „Po voľbách v júni 1992 sa začali šíriť predstavy o výnimočnom, rasovo i nábožensky čistom slovenskom národe.“ (s. 58).
Nuž, hádam aj tu sa treba poďakovať Mešťanovi za jeho otvorenosť. Ukázal totiž aj tým naivným čitateľom, ktorí to doteraz ešte nevedeli, že jeho samého, jeho súkmeňovcov i financovateľov a vydavateľov jeho knihy akosi bolí historické vedomie a vznikajúce sebavedomie slovenského národa, vyjadrené celkom vecne aj v preambule Ústavy SR. A tak na ňu zaútočil a poplietol dokopy Slovenskú národnú stranu a Maticu slovenskú so špekulatívne vymyslenými „dnešnými teoretikmi slovenského fašizmu“ („fašizmus“ je dnes hlavnou zbraňou všetkých „nadnárodných kozmopolitov“). Ba nehanbil sa zašemotiť aj nezmysly o akomsi „biologistickom charaktere“ slovenského národa a o „akýchsi“ (!) priamych potomkoch kmeňov Veľkej Moravy (akoby nevedel, že v historickej dobe na území dnešného Slovenska a na jeho širokom - dnes českom, maďarskom a rakúskom - okolí žili len Sloveni a Slovenky), hoci nikto zo Slovákov nehovoril a nehovorí o svojom národe ako o „národe pokrvne čistom“, o „jednej matky krvi“ a o „výnimočnom, rasovo i nábožensky čistom národe“– takéto „historické“ predstavy ochotne prenechávame vyznavačom neeurópskych náboženských a rasistických mýtov a legiend. Tu sa Mešťan prejavil tak, akoby nemal znalosti o histórii nášho národa ani na úrovni žiačika piateho ročníka základnej školy, ale napriek tejto svojej nekvalifikovanosti sa nehanbil znevažovať práce najlepších súčasných slovenských historikov Františka Vnuka (s. 92) i Milana S. Ďuricu (s.134). Ťažko povedať, čo ho viedlo k takémuto žonglovaniu s prázdnymi frázami, možno to boli iba asociácie s naozaj mýtickými „dejinami“ potulných nomádskych kmeňov starovekej Palestíny a s „biologistickým charakterom vyvoleného etnika“, ktoré sa z nich neskôr vyvinulo, ale z takejto eskamotáže s prefabrikovanými sloganmi sa naozaj nedá vylúpnuť nijaký dobrý úmysel. Bolo by múdrejšie mlčať – ak, pravda, nie je pre autora výhodnejšie takto šemotiť. Lenže je to asi predsa len výhodnejšie. A tak sa Mešťan zahral aj na akéhosi teológa-samouka a zaútočil aj proti slovenským kresťanom a hlavne proti katolíkom. „Najexaltovanejší vzťah k slovenskému národu a nekritický apriórny odpor k iným národom či menšinám vykazovali napríklad skupiny bigotne veriacich, predovšetkým príslušníkov katolíckej cirkvi... (s. 47). „Na Slovensku nedošlo k oddeleniu štátu od cirkvi. Cirkví, najmä najbohatšia katolícka, dostanú aj to, čo je božie, aj to, čo je cisárovo... katolícka cirkev sa viaže na vplyvné politické strany.“ (s. 61). „Ľudácke a novoľudácke historické dezinpretácie predstavujú pokus o reštauráciu pravicového totalitného režimu s výraznými náboženskými prvkami a vplyvom cirkví (najmä rímskokatolíckej).“ (s. 71). „K podpore vlny neofašizmu sa pridávajú i najvyšší predstavitelia katolíckej cirkvi.“ (s.160).
Nuž, čitateľ naozaj nemusí byť prívržencom klerikalizmu, „klérofašizmu“ či vymysleného, vraj dnešného „neofašizmu“ na Slovensku, aby pochopil, že takýmto eskamotérstvom sa dobré vzťahy medzi občanmi ktoréhokoľvek štátu vybudovať nedajú. O čo teda Mešťanovi ide? Odpoveď na túto vážnu otázku by mal dať on sám, ale nemožno sa nestotožniť s názorom SKS, že jeho kniha vyvolá mnohé odmietavé postoje k autorovi. Zostane však iba pri osobe autora? To závisí od dikcie textu, od zmyslu tejto knižky a najmä od toho, čo bude nasledovať. Nie je totiž pravda, čo tvrdí Mešťan, že Slováci ako spoločenstvo a národ boli a sú rasovo zaujatí, boli a sú nacionalisti, fašisti, klérofašisti, antisemiti, slovenské kresťanstvo je spolitizovaný katolicizmus, pojem „kresťanský národ“ je umelá jednota, katolícka cirkev na Slovensku „utvrdzovala“ fašizmus, slovenský katolícky klérus je pokrytecký, Slovensko by mohlo byť pokusným králikom nacizmu. Stanovisko a prosba SKS však, aj napriek všetkým invektívam a insinuáciám v knihe Pavla Mešťana, veľmi tolerantne vyzýva, že jeho knižka sa musí stať predmetom vážnej diskusie politikov, odborníkov i širokého kruhu občanov. Dôsledky tejto knižky neznesú mlčanie a končí sa supertolerantným kresťanským heslom:
„Požehnaný je ten, kto ponad priekopy stavia ľuďom mosty a cesty vyrovnáva.“
Hoci nemožno nesúhlasiť s týmito pravdivými konštatovaniami a zásadami, predsa sa človeku pri čítaní Mešťanovej knihy nechtiac vnucujú aj celkom občianske otázky: „A aký je ten, kto tie mosty ľuďom ponad priekopy búra a cesty im rozoráva?“ a „Komu slúži vláda, čo beztrestne toleruje hanobenie národa, rasy a náboženstva v štáte, v ktorom by mala demokraticky vládnuť?“.
Odpoveď nech si dá každý múdry a súdny človek sám – bez ohľadu na svoju rasu, národnosť či náboženstvo!
Július Handžárik