09.01.2010
Tak se mi zdá, že té literatury o zednářství je nějak moc, samozřejmě té protizednářské. Kromě řady dobrých knih, statí a studií jsou tam ovšem i takové, které vycházejí z bujné fantazie nebo jsou poznamenány nadměrným strachem z aktivit zednářských lóží. Ty potom poskytují odpůrcům Církve vítaný propagandistický arzenál o "paranoidních katolících".
Faktem je, že pokoncilní rozvrat Církve není pouze dílem zednářů, ale také dílem samotných katolíků, kteří nežijí podle nauky Církve a jimž různé změkčující teorie o prázdném pekle nebo o "právu" svědomí na mimomanželský sex a antikoncepci příjemně šimrají v uších. Znamená to ale, že zednáři už dnes nejsou nebezpeční? Že jsou jen neškodným charitativně-vzdělávacím spolkem bez politických a ideologických ambicí? Že už o likvidaci Katolické církve vůbec neusilují?
Na tuto otázku dává odpověď francouzský týdeník "Le Point", který vůbec nepatří mezi příznivce katolicismu. Odvolává se na literaturu, publikovanou samotnými zednáři, kteří dnes již necítí takovou potřebu zahalovat se utajením. Koneckonců vždycky platilo, že zednář může hrdě deklarovat svou příslušnost k lóži, jen nesmí vyjevit jméno jiného člena a vyzradit tajemství zasvěcení a rituálu. Tak bylo zveřejněno, že např. francouzský Grande Orient (Velký východ), nejznámější zednářská obedience, čítá v samotné Francii 50 tisíc členů.
Jsou to lidé ve vedoucích funkcích, příslušníci svobodných povolání a politikové. Motivací vstupu do lóží je jednoznačně kariéra. Vlivy lóží jsou velmi silné i na úrovni obecních samospráv. Velkou aktivitu vyvíjí Grande Orient i v zemích bývalého východního bloku. Ještě před rozpadem komunismu mnozí nomenklaturní kádři komunistických stran, kteří na rozdíl od svých spoluobčanů mohli volně cestovat na Západ, vstoupili do lóží v ulici Cadet v Paříži, aby potom po rozkladu komunismu zakládali další ve své vlasti.
Grande Orient má ale silnou konkurenci v další zednářské obedienci, jež se nazývá "Velká národní lóže francouzská". I ona čítá cca 50 tisíc členů a každoročně vzrůstá o 3,5 tisíc. Její přední představitel Alexander Adler, historik a politolog, uvádí, že tato lóže je "zaměřena na citlivé společenské otázky", bojuje proti rasismu a za neomezenou svobodu potratů. Právě tito lidé připravili podle Adlera volbu Nicolase Sarkozyho prezidentem.
Baštou francouzského zednářstva je školství. Zhruba tisíc vedoucích školských funkcionářů je v lóžích. Dalším objektem zájmu zednářstva je policie. Čtvrtina policejních komisařů jsou zednáři. Podle nejnovějších statistik, vypracovaných samotnými zednáři, některé lóže jsou až ze 60 procent složeny z vysokých důstojníků policie. Patří již k dlouholeté francouzské tradici, že poradci ministerstva vnitra nebo příslušníky rozvědky mohou být pouze zednáři.
Fenoménem posledních let je vznik specifických lóží homosexuálů. Jejich iniciátorem byl Jean Paul Gaultier, velkopodnikatel a majitel řady luxusních módních salonů v celém světě. Patří již desítky let k vysokým funkcionářům Národní lóže francouzské. Jeho přítel Donald Potard, kterého Gaultier dostal do lóže, má za úkol prostřednictvím lóží kontaktovat francouzské politiky, kteří náleží k lóžím, aby prosazovali zákony umožňující registrované partnerství, potažmo manželství sodomitů.
V rámci Národní lóže francouzské vznikly také specifické lóže čarodějů a spiritistů. Řídí se heslem "volnost, rovnost, duchovnost". Tyto lóže mají úzký kontakt na špičky francouzské rozvědky a na elektrárenský gigant EDF. 20 procent jejich členstva tvoří ženy. Všichni noví příslušníci těchto lóží jsou povinni přísahat na "svaté knihy" okultního charakteru. V případě, že jsou bez vyznání, přísahají na tzv."bílou knihu", která vysvětluje okultní praktiky přirozeným způsobem.
Zednáři jsou též hojně zastoupeni v politice. Z těch, kteří se s členstvím v lóži neskrývají, je třeba jmenovat hlavně předsedu senátu Christiana Ponceleta, ministra vnitra Bricea Hortefeuxe a socialistického starostu Lyonu a poslance Pierrea Bourguignona. Zednáři jsou také nejužší spolupracovníci prezidenta Sarkozyho Patrick Balkany, Patrick Devedjian a Manuel Aechliman. V lóžích jsou také státní tajemník André Santini a vlivný senátor Michel Charasse. Francouzští zednáři uplatňují svůj vliv i v bývalých francouzských koloniích. Tři afričtí prezidenti jsou členy Národní lóže francouzské: Denis Sassou-Nguesso v Kongu, Francois Bozizé ve Středoafrické republice a Omar Bongo v Gabunu.
O francouzském prezidentu Sarkozym není známo, že by byl členem lóže (alespoň se k tomu veřejně nehlásí). Je však mimo jakoukoliv pochybnost, že podobně jako jeho předchůdci zednářům podléhá.
Ve funkci prezidenta se oficiálně účastnil v listopadu r. 2007 přátelského setkání s velmistry lóží v ústřední zednářské svatyni v Paříži. Premiér Francois Fillon přijal předtím tyto velmistry ve své kanceláři. Zednáři veřejně protestovali, když Sarkozy nedávno oznámil, že bude zapotřebí korigovat dosavadní zákon z r. 1905 o odluce Církve od státu. Prezident okamžitě vycouval a řekl, že půjde jen o nepatrné kosmetické změny, které budou na tajném zasedání probrány s velmistry lóží. Z toho je tedy jasné, že v současné Francii nemůže špičkový politik učinit žádné závažné rozhodnutí bez konzultace se svobodnými zednáři.
Uvedená fakta jasně dokazují, že zednáři mají ve Francii obrovskou moc a vliv. Jejich programem je boj za co nejširší liberalizaci potratů ve všech zemích světa, za legalizaci homosexuálních svazků a eutanázie. To vše spojují se vznešenými hesly demokracie, svobody, rovnoprávnosti, antirasismu, emancipace žen apod. Protože katolická morálka stojí v radikální opozici vůči těmto zednářským požadavkům, je jasné, že Církev je mezi prvními, kdo musí být podle jejich plánů zneškodněn. Vliv a síla zednářů nejsou omezeny jen na Francii. Silná zednářská tradice je též v anglosaských zemích, v Německu, v Itálii a v Latinské Americe. Toto je nutno reflektovat a mít na zřeteli, ale nepropadat strachu a rezignaci. Jako mnohokrát v dějinách, i tentokrát bude mít poslední slovo Bůh a Jeho spravedlnost.
Radomír Malý
Poznámka: Informace byly čerpány z publikací Nasz Dziennik (4.2.2008) a Franciszek Ćwik: „Ofenziwa masonerii“
| Masaryk |
10.01.2010
Pokusom o kriesenie mytológie T.G. Masaryka ako Osloboditeľa sa vlastne kriesi slovenská večná infantilita (detinský, nezrelý pocit), že potrebujeme mať mýtus o gigantovi ktorý cez čechoslovakizmus nám ponúkol náhradnú identitu. Čechoslovakizmus je nie len umelá doktrína, je to myšlienkový konštrukt, ako urobiť z dvoch ohrozených etnogenéz (českej etnogenézy a slovenskej etnogenézy) „československú genézu“, ale tak aby český element sa stal hegemonistický dominantný. Vrcholom každého etnického bytia je vlastná štátnosť a teda aj Slováci aj Česi, aj Maďari, aj Poliaci majú svoju štátnosť a majú sa starať aby v rámci týchto štátností kultivovali s voju identitu, ale nie na úkor iných. Pochopiteľne v týchto štátoch sú aj menšiny a majú právo na paralelnú koexistenciu so svojimi väčšinami, ale nie tak aby vytunelovali štátnosť väčšiny a asimilovali ju.
Čechoslovakizmu a maďarónstvo sú asimilačné doktríny pomocou, ktorých si ohrození Česi a ohrození Maďari pokúšajú riešiť svoju existenčnú úzkosť tým, že vnútia im „náhradnú“ identitu. Slováci nemôžu byť „večnými darcami krvi“ Čechom resp. Maďarom. Je to doktrína, ktorá má sociologické pomenovanie – je to tzv. etnický kanibalizmus. Preto všetci pohrobkovia a sirotkovia českého a
maďarského hegemonizmu sú jednoducho atavizmy. T. G. Masaryk nikdy nebol priateľom slovenskej identity, už od čias “mladočechov“ pestoval ideu, aby v českej kotline a v severokarpatskom oblúku sa zmenili Česi z menšiny (ktorou vždy boli, keď sa sčítali počty ostatných menšín v tomto priestore t.j. Slovákov, Nemcov, Maďarov, Poliakov a Rusínov).
Toto bol zmysel úsilia Masaryka. Na začiatku tzv. zahraničného odboja (v rokoch 1914-1915) dokonca odmietal Masaryk aj názov „nového následníckeho štátu“ – Česko-Slovenska, pretože tvrdil, že ide o obnovu Českého štátu. Iba keď potreboval zbierku amerických Slovákov na vytvorenie finančných zdrojov vojnového odboja a keď
potreboval sprostredkovaciu službu Štefánika v tzv. vyšších kruhoch francúzskej spoločnosti súhlasil s názvom Česko-Slovensko a súhlasil s podpísaním Clevelandskej zmluvy o federatívnom usporiadaní Česko-Slovenska. Ale už v r. 1917, keď skonsolidoval svoje dominačné postavenie v zahraničnom odboji, tak sa
cynický oboril na predstaviteľov amerických Slovákov ( citujem -): „Preboha, veď dohovor v Clevelande vznikol pred troma rokmi, zatiaľ čo Slovensko a Slováci sú vo svete neznámymi pojmami. Uvedomte si páni, že ste v situácii nulových veličín! Dohoda v Clevelande je predbežným dohovorom a musí byť nahradená inou“ (koniec citátu). Nuž aj tú „inú“ zmluvu – Pittsburgskú – Masaryk podpísal a potom tvrdil že je falšovaná. Ani tú druhú, ktorá urobila zo Slovenska len autonomistický „asymetrický“ prívesok „spoločného štátu“ teda
nedodržal.
A ten istý Masaryk povedal., že „národ ktorý je si vedomí svojej
identity musí mať vlastnú štátnosť“. Samozrejme Slovákov nepovažoval za národ iba za vetvu. Je absolútne neprijateľné pestovať glorifikáciu Masaryka, ktorý nás považoval za nulové veličiny. Nuž , teraz keď sú odtajnené historické archívy, tak v prácach súčasných českých i zahraničných historikov vyliezlo na
svetlo histórie to, ako cynický postupoval Masaryk v svojej politickej práci.
Gašparíková, ktorá síce Slovenka, ale nekritický obdivujúca kúzlo Masarykovej osobnosti, pedantne zapisovala všetky jeho výroky, vrátane cynických jeho výrokov o jeho protivníkoch a o slovenských emancipačných snaženiach. Z nich stratí každý súdny a altruistický uvažujúci človek ilúzie o Masarykovej politickej praxi. Dotvrdzujú to aj zahraničné historické práce. Napríklad francúzsky historik Alain Soubigou na základe odtajnených francúzskych archívov napísal v roku 2002 francúzsku knihu o T. G. Masarykovi, kde otvorene písal aj o jeho rozhodnutiach odstrániť jeho viacerých politických protivníkov, alebo nepohodlných ľudí. Lidové noviny dňa 27. 2. 2002 uverejnili interview so spomínaným francúzskym historikom Soubigouom a namietali, že takéto drastické
metódy Masarykovej praxe sú v rozpore s predstavami českej verejnosti o humanizme Masaryka.
Soubigou odmietol machiavelský túto romantickú predstavu o Masarykovi a povedal – doslova citujem: „Masaryk premýšľal politické násilie až do krajnosti, až do fyzickej likvidácie protivníka. Popierať túto jeho schopnosť znamená zbaviť ho toho., čo ho činí veľkým : Masaryk sa zapodieval politikou, ako mysliteľ, ale tiež ako politik, ktorý nikdy nevylučuje žiadnu možnosť, ktorou disponuje“ (koniec citátu). Chápem tento francúzsky postoj ako hypertrofický postoj verejnej mienky, ktorá Napoleona uctieva uloženého v honosnom komplexe Invalidovne v Paríži a napoleonské expanzné krvavé výčiny po celej Európe vníma, ako výraz dynamiky francúzskej dominačnej vôle. Je to jednoducho uzurpačný syndróm. Nuž aj keď uznávame spoluzásluhy Masaryka, na vtedajších podobách uskutočňovania memoranda amerického prezidenta W. Wilsona o „práve národov na sebaurčenie“, predsa osobnosť Masaryka nesie so sebou hypotéku českého hegemoniálneho šovinizmu a preto slovenská spoločnosť sa od zvierajúcich kazajok čechoslovakizmu musí oslobodiť. Nie sme ani nechceme byť
večnými „darcami krvi“ a nie sme a ani nechceme byť štátnymi bezdomovci.
Neemancipovali sme sa do suverénnej Slovenskej republiky preto, že sme „čechofobni“ , alebo „maďarofóbni“. Naopak máme úprimný záujem o dobré susedstvo. Sme naozaj spokojní s tým, že sme štátnymi partnermi aj Čechov a Maďarov. Myšlienka čechoslovakizmu je jednoducho prekonaná a naozaj neprijateľná. Máme usilovať o dobré susedské vzťahy so všetkými štátmi a ako
malé útvary máme aj v EÚ usilovať o strategickú súčinnosť malých v
sebazáchovnom úsilí voči vytesňovaniu veľkými. Aj český štát, aj slovenský a maďarský je ohrozený nižšou reprodukčnou vitalitou.
Takmer všetky štáty Európy (okrem Albánska) majú nižší reprodukčný koeficient ako 1,9 % a mali by mať 2,1 %. Sú teda štádiu nebezpečia zániku, ale nemôžeme to riešiť tým, že asimulujeme susedov, ale tým, že jednak sa vzájomne podporujeme, ale výhradne na princípe recipročného altruizmu (pomáham tebe ak ty pomáhaš mne a ak poskytuješ mne také isté výhody ako ja tebe). Nesmiem zabúdať na výrok významného britského
mysliteľa a politika 19. storočia Roberta Burkea , ktorý definoval každú autentickú a teda seba si uvedomujúcu spoločnosť ako večnú zmluvu predkov, súčasníkov a budúcich potomkov. Nuž aj Slovenská spoločnosť je večná zmluva slovenských predkov, našich súčasníkov a našich budúcich potomkov.
Nemôžeme poprieť svoju minulosť a sme povinní voči predkom odovzdávať štafetu svojej identity naším budúcim potomkom. Nemôžeme v poddanskom syndróme zaprieť svojich predkov. Naša autenticita a identita to nie je výmysel dominačných doktrinárov.
To je úplne verifikovateľný fakt a to vo zmysle tzv. genetickej kontinuity. Všetky spoločnosti v rámci výskumu kontinua zisťujú cez analýzu DNA aký stav kontinua je medzi súčasnými populáciami a predkami v danom priestore. Pre nás je to mimoriadne povzbudivé zistenie. Je to liek na všetky poddanské syndrómy, na všetky čechoslovakistické a veľkouhorské mystifikácie.
Genetik V. Ferák zistil, že v dnešných slovenských generáciách je do 85 % genetického substrátu predkov, ktorí nepretržito (kontinuálne) žili v tomto stredoeurópskom priestore (v karpatskom oblúku a pridunajských mokraďových nivách) už od mladšieho paleolitu - teda od 20 tisíc až 50 tisíc rokov. Sme do 85 % identickí s populáciami „kromaňoncov“. Iba 10 % z nášho genetického substrátu migrovalo k nám počas neolitickej revolúcie (pred 8 až 10 tisícmi rokov). A iba 5 % genetického substrátu slovenských populácií majú pôvod z migračných prínosov v obdobiach ranného a zrelého stredoveku. Slovenské populácie teda sú autentické
so svojou vysokou genetickou kontinuitou a teda aj identitou.
Nemáme dôvod, aby sme infantílne napodobňovali pohrobkov a sirotkov čechoslovakizmu, alebo veľkoungarizmu a vzdávali sa svojej identity. Sme autentický konštitučný element európskeho a stredoeurópskeho pôvodu a nemáme dôvod vymieňať svoju
identitu za mystifikačné konštrukty bývalých hegemónov. Podľa českých údajov pri výskume genetického kontinua zistili, že v súčasných českých populáciách je do 10 % staročeských génov, do polovice slovanských génov a zvyšok tvoria keltské, germánske a románske participácie. Podľa maďarských údajov sa v súčasných maďarských populáciach nachádza 5 % podiel staromaďarských
mitochondriálnych génov, okolo polovice slovanských génov a zvyšok tvoria stredoveké migračné vplyvy (germánske, dácke, románske a pod.).
Jednoducho je fakt, že Česko-Slovensko bolo emancipačným štádiom pri vymanení slovenskej spoločnosti z veľkouhorského asimilačného zovretia. V tomto smere uznávame že prvá ČSR bola nie len spomaľovačom slovenskej emancipácie, ale aj inkubátorom
dozrievania slovenskej spoločnosti. Čechoslovakizmus je však falošná identita, lebo vystupuje ako asimilačná doktrína Slovákov. Nemáme práva ani k naším predkom, ani k naším súčasníkom a k naším potomkom tunelovať vlastnú identitu.
Masaryk svoju ideu „čechoslovakizmu“ presadzoval nie ako formu humanizmu, ale ako uzurpačný syndróm Čechov. Je nesporné, že máme mnohovrstvenú svoju identitu, ale všetky menšiny i väčšiny musia zobrať na vedomie, že nesieme zaprieť svoju skoro 85 %-nú väčšinovú identitu. Predsa ani Česi ani Maďari neboli tu pred nami. Všetci musíme strážiť aj vlastné aj cudzie egoizmy. Pohrobkovia a sirotkovia susedskej dominácie nemôžu jednoducho robiť zo
slovenskej spoločnosti večných darcov krvi pre susedov. To je jednoducho choré. Aj Česi, aj Maďari, aj Poliaci musia sa starať o sebazáchovu avšak nie etnickým kanibalizmom. Napokon ani európsky univerzalizmus nie je zaistený, lebo strata etnického kontinua hrozí všetkým európskym spoločnostiam. Musíme začať budovať paralelnú koexistenciu , ale nie nadužívaním.
Aj bruselocentrizmus, aj mystifikácia Lisabonskej zmluvy nie je riešením. Európsky univerzalizmus sa odvodzuje zo zvrchovaných etnogenéz zaisťovaných národnými štátmi ako tvorcami Únie. EÚ musí byť založená na princípe subsidiarity, teda nemôže byť
zrvrchovanosť národných štátov odvodzovaná od Únie, ale naopak. Veď vieme z evolučných vied, že biogenéza je iba vtedy životaschopná ak je založená nie na štandardizácii, ale na diverzite (rozmanitosti) druhov. Tak isto aj antropogenéza je iba vtedy vitálna ak je založená na etnodiverzite.
Preto žiadna štandardizácia (ani európska, ani čechoslovakistická, ani veľkouhorská) nie je vitálna ale naopak je deformačná. Dá sa na kybernetickom modele dokázať, že ak štandardizáciou sa stláča varieta rozmanitosti, tak klesá životnosť univerzality. Je dokonca arogantné, ak predstavitelia EÚ navrhujú odvolať českého prezidenta, ak nepodpíše Lisabonskú zmluvu. Práve takáto arogancia a nútenie Írska aby tak dlho opakovalo referendum, kým občania neuznajú superioritu Lisabonskej zmluvy je ukážkou patogenézy súčasných vývojových tendencií v Európe a vo svete. Je v tom čertovo kopýtko hegemonializmu a aj Česi, aj Slováci, aj Maďari, aj Poliaci a vôbec všetky európske štáty by mali vystúpiť proti štandardizačnej a centralistickej tendencii v Európe i vo svete.
Najnovší vývoj ukazuje ako treba strážiť svoju identitu a nedovoliť ju tunelovať nikomu.
Európska únia môže byť výrazom vyššej paralelnej súčinnosti, ale len vtedy ak tuto paralelitu nezmenšuje. Tak isto čechoslovakizmus a jeden z jeho tvorcov – Masaryk chcel cez ideu ochrannej súčinnosti Čechov a Slovákov dosiahnuť hegemóniu silnejších nad slabšími. V tomto slova zmysle je Masaryk pre slovenskú spoločnosť mystifikátor. Jeho politická prax sa hlboko líšila od humanistickej idei. Vtáka posudzujeme po perí a človeka po skutkoch. Preto
treba vždy ostražito sledovať snahy pohrobkovských idei pestovať nostalgiu za minulými autoritami.
Tomáš G. Masaryk a jeho vzťah k Slovákom
09.01.2010
Neviem, či dnes na Slovensku jeden zo stotisíc občanov aspoň približne vie, kto bol nositeľom tohto už dávno zabudnutého mena. Veď mnohí z najmladších generácií nevedia takmer nič ani o Ľudovítovi Štúrovi, o Štefanovi Moyzesovi, o Andrejovi Hlinkovi, o Milanovi Hodžovi, o Jozefovi Tisovi, ba ani o Alexandrovi Dubčekovi alebo Augustovi (neskôr Gustávovi) Husákovi. Nie je to síce na chválu ani súčasnému školskému systému, ale ani pamäti národa, ktorej prvou udržiavateľkou je rodičovská výchova. Preto je dobré, keď sa aspoň menšie, neoficiálne inštitúcie, alebo občianske združenia usilujú obnoviť spomienku na národných dejateľov, ktorých život a dielo prispeli k zachovaniu spoločného duchovného, mravného, kultúrneho, spoločenského i hospodárskeho života.
Oslavovať však v pomerne mladom a ešte neupevnenom štáte osobnosti iných národov a štátov, najmä takých, ktorí sa voči snahám Slovákov o zachovanie svojej národnej identity a o vlastnú štátnosť zachovali nevraživo, až nepriateľsky, nemožno pokladať za korektný prejav osobných náhľadov, ale treba v tom vidieť skôr oživovanie dejinami na smetisko zabudnutia odsúdených mýtov,
ktoré ťažko možno zosúladiť so základným korektným postojom občana k svojmu štátu a k mienke drvivej národnej väčšiny jeho obyvateľov.
Takéto pokusy však dnes na našom Slovensku nielenže nechýbajú, ale najnovšie sa im dáva aj pseudo-akademický charakter s relatívnou verejnou publicitou. Preto je potrebné, aby si staršie generácie občerstvili pamäť a tie mladšie aby sa dozvedeli, kto to bol ten oslavovaný T. G. Masaryk, a najmä aký bol jeho vzťah k Slovákom.
Tomáš Masaryk sa narodil 7. marca 1850 v Hodoníne na Moravskom Slovensku a zomrel pred sedemdesiatimi rokmi 14. septembra 1937 v zámku Lány v Česku, sídle hlavy štátu dnes už nejestvujúceho Česko-Slovenska, ktorého bol jedným z hlavných zakladateľov a dlhoročným prezidentom republiky (1918 – 1935). Podľa matričných dokumentov bol synom moravského Slováka Jozefa Masaríka (v roku 1823 sa písal on, aj jeho otec Maszárik, z čoho Tomáš časom urobil Masařík a nakoniec Masaryk). Keď sa potom v roku 1878 oženil s Američankou menom Charlotte Garrigue, vsunul si do mena jej priezvisko ako svoje druhé meno a písal sa Tomáš Garrigue Masaryk, skráteno Tomáš G. Masaryk. Sám v rozhovoroch s Karlom Čapkom, ktoré vyšli aj tlačou, takto rozprával o svojich rodičoch: „Matka byla chytrá a moudrá, znala kus světa, žila déle v „nejlepší společnosti“, třebaže jen v sloužbě – bývala kuchářkou u pánů v Hodoníně, ale měli ji rádi, i později se k ní utíkali o radu a pomoc v těžských okolnostech.(...) Matka byla zbožná. Ráda chodila do kostela, ale neměla k tomu mnoho kdy, musela se dřít na rodinu. Slýchal jsem od ní: Herrendienst geht vor
Gottesdienst. [Služba pánom má prednosť pred bohoslužbou.] (...) Místo kostela odříkávala si matka modlitby podle modlitební knížky; ta knížka byla plná obrázků – pamatuju se na obrázek umučeného Krista krví se potícího, ten měla nejraději. Aji já jsem se na něj rád zadíval.“
O otcovi: „Já jsem byl vlastně na půl Slovačiskem od malička; můj otec byl Slovák z Kopčan, mluvil slovensky do smrti, aji já jsem mluvil spíš slovensky – nějakého rozdílu mezi Slováky uherskými a moravskými, mezi kterými jsem jako dítě rostl, nebyl jsem si vědom.“ Vo svojom „curriculum vitae“ z roku 1875 sám napísal, že v jeho rodine matka bola hlavou, dušou i srdcom ich rodiny. Od matky teda chlapec Tomáš dostal základnú výchovu, a to aj po náboženskej stránke. Matka ho učila modliť sa, brala ho so sebou na púte do Velehradu, Hostýna, aj do Mariazellu a do Šaštína. Chodil pravidelne do kostola, kde rád spieval a horlivo miništroval kaplánovi Satorovi, na čo spomínal: „Zdálo se mi, že páter František je jako
panbůh a já jsem mu anděl. To bylo mé největší štěstí.“ Slovom zdalo sa to všetko také, ako ak v normálnej rodine na Moravskom Slovensku, kde už tiež prenikal nemecký element.
Český historik Josef Kalvoda, pôsobiaci v Amerike ako profesor v Hartford, Connecticut, USA, vo svojom veľmi dôkladne dokumentovanom diele The Genesis of Czechoslovakia na základe zistených časových dokumentov však dokázal, že skutočným prirodzeným otcom Tomáša bol finančný barón Nathan Redlich z Viedne. Táto cukrovarnícka podnikateľská rodina mala v prenájme štátne majetky pri Hodoníne a Čejči, ktoré spravoval jeho podobne zámožný súkmeňovec Fleischmann.
Počas jedného pobytu na tom jeho majetku padla Redlichovi do oka dcéra ponemčeného krčmára a mäsiara Josefa Kopaczeka (predtým sa písal Kopáček a neskôr sa stal aj starostom Hustopeče) Theresia, ktorá pracovala ako panská kuchárka u Fleischmannov a bola aj spoločníčkou ich dcéry. Keď potom vyšlo
najavo, že Theresia očakáva od Redlicha dieťa, – vtedy nemanželské dieťa znamenalo veľké verejné pohoršenie a spoločenskú hanbu – tak, ako to bolo dosť rozšíreným zvykom vo vyšších vrstvách vtedajšej spoločnosti, Theresia Kopaczek sa stala manželkou panského kočiša Jozefa Maszárika zo slovenských Kopčian, ktorého za to povýšili na šafára. Jozef vraj po prvý raz videl zblízka Theresiu v deň ich svadby 15. augusta 1849 a bola od neho o desať rokov staršia. O necelých sedem mesiacov sa im narodil syn, ktorého dali pokrstiť na mená Thomas-Johann. Takže skutočným úradným občianskym menom sa chlapec volal
Thomas-Johann Maszárik. Matka totiž, ako už aj jej matka Tekla Wurm , bola nemeckej národnosti a hovorila iba po nemecky. Redlich sa viac o Theresiu nezaujímal, ale dával jej vyplácať alimenty prostredníctvom advokáta JUDr. Aloisa Pražáka (1881 – 1901) z Uhorského Hradišťa, ktorý mal advokátsku prax v Brne. (V roku 1881 sa stal ministrom spravodlivosti vo Viedni a viedol ten
rezort až do roku 1888.
Alimenty pre Tomášovu matku pokračoval vyplácať aj Pražákov syn Otokar, ktorý prevzal jeho kanceláriu v Brne.) Chlapca Tomáša
vychovávala jeho matka. Preto jeho materinským jazykom bola nemčina. Matrikový otec bol primitívny sedliak, ktorý sa čítať a písať naučil iba od Tomáša, keď začal chodiť do školy. Ináč sa o rodinu veľmi nestaral a časom holdoval aj alkoholu, takže sa od neho Tomáš stále viac odcudzoval a lipol iba na matke. Keď potom otec zomrel, Tomáš sa nezúčastnil ani na jeho pohrebe. Ani s
(nevlastnými) bratmi Martinom a Ľudovítom zvlášť dobre nevychádzal. Pretože však žili v slovenskom jazykovom prostredí, chlapec sa naučil hovoriť aj moravsko-slovenským dialektom, ktorý on nepociťoval ako odlišný od „uhorskej“ slovenčiny. Ako väčšina moravských Slovákov, nevedel vyslovovať české „ř“. V škole sa prejavil bystrým, tak matka chcela mať z neho „pána“. Tomáš však
neprejavoval záujem o štúdium, chcel byť skôr kováčom. Matka ho poslala do Viedne, aby sa vyučil aspoň za „umeleckého kováča“. Ale aj to mu nešlo po srsti. Čejkovický kaplán František Satora sa chlapca ujal a pomaly ho priviedol k tomu, že sa s jeho pomocou začal učiť základné predmety meštianskej školy, pričom mu umožnil aj vypomáhať v základnej škole ako praktikant.
V školskom roku 1864-65 už ho zapísali ako privatistu do prvej triedy nemeckého gymnázia v Strážnici. Keď sa mu podarilo zložiť skúšky s dosť dobrým prospechom, poslali ho na gymnázium do Brna. Nemal to tam ľahké aj preto, lebo nastúpil do druhej
triedy gymnázia, keď už mal pätnásť rokov, zatiaľ čo ostatní žiaci boli o tri-štyri roky mladší. Ale to mu umožnilo dosiahnuť v štúdiu lepšie úspechy. Tak si mohol aj privyrábať kondíciami pre slabších žiakov, čím sa dostal sa až do vplyvnej rodiny policajného riaditeľa Le Monniera. Ten mu poskytol aj byt a stravu, takže sa Tomáš Masaryk našiel v prostredí najvyšších spoločenských kruhov Brna. Gymnazista Tomáš však svojou nedisciplinovanou povahou s
verejnými neúctivými výstupmi voči niektorým učiteľom, ba i voči riaditeľovi školy, si získal rastúce negatívne hodnotenie zo strany učiteľov, ktorí mu dali consilium abeundi – radu, opustiť gymnázium prv, než by ho museli vylúčiť.
Bolo to v roku 1869, keď dokončil piatu triedu. Mal šťastie v tom, že práve vtedy policajný riaditeľ Le Monnier bol povýšený do šľachtického stavu a vymenovaný za policajného riaditeľa vo Viedni. Tak sa aj Tomáš Masaryk opäť obrátil o pomoc na tohto svojho dobrodinca, ktorý ho prijal za učiteľa a spoločníka pre svojho syna, a tým mu umožnil pokračovať v štúdiu na Akademickom gymnáziu vo Viedni. Aj tam sa však našiel ako najstarší žiak, ktorého delilo od
spolužiakov štyri až päť rokov veku. Štúdium bolo náročnejšie, tak napriek veku nedosiahol veľký úspech. Absolvoval triedy s priemerným výsledkom.
Počas týchto pár rokov na viedenskom gymnáziu Masaryk sa úplne odvrátil od Katolíckej cirkvi. Aj v chovaní si už v druhom roku získal dvojku. Konečne 4. júna 1872 ako 22-ročný dosiahol maturitu so skôr slabším prospechom (tri výborné, dve chválitebné a tri dostatočné). To mu však stačilo, aby sa mohol zapísať na Filozofickú fakultu viedenskej univerzity. V roku 1875 dosiahol absolutórium (vtedy filozofické štúdium trvalo iba tri roky) a začal pracovať na doktorskej dizertácii Das Wesen der Seele bei Plato (Podstata duše u Platona) a v marci 1876 bol promovaný za doktora filozofie. V septembri sa vybral do Lipska (Leipzig), kde si chcel postgraduálne doplniť vzdelanie a pripraviť habilitačnú prácu. Tam však po niekoľkých mesiacoch ochorel, čo ho veľmi brzdilo v práci.
Býval u zámožnej rodiny Göringovcov, ku ktorým na jar 1877 prišla na návštevu dcéra ich priateľov z Ameriky, Charlie Garrigueová. Jej otec, za mladi pracovník vo vydavateľstve Brockhaus v Lipsku, emigroval do USA, kde najprv založil úspešné kníhkupectvo pre nemeckú a európsku literatúru, a potom sa stal generálnym riaditeľom protipožiarnej poisťovne Germania v New Yorku. Bol jedným z popredných členov tamojšej slobodomurárskej lóže.
Počas dvojmesačného pobytu Charlie u Göringovcov sa s ňou Tomáš tak spriatelil, že tesne pred jej návratom do Ameriky sa formálne zasnúbili. O rok neskôr, 15. marca 1878 sa v New Yorku
aj zosobášili. Usadili sa potom vo Viedni, kde sa im narodili prvé dve deti: v roku 1879 dcéra Alice a o rok neskôr syn Herbert. Ďalšie dve deti, Jan a Olga, sa im narodili po presťahovaní sa do Prahy. Vstupom do rodiny Garrigue Tomáš si nielen zaistil veľmi solídne finančné úzadie, ale veľmi pravdepodobne vošiel aj do priameho kontaktu so slobodomurárstvom. Asi pod vplyvom manželky v roku
1880 vstúpil do evanjelického reformovaného zboru v Heršpiciach pri Výškove , potom prešiel k evanjelikom, neskôr ku kalvínom a nakoniec k českobratskej cirkvi.
Podľa niektorých autorov za tým všetkým stál Tomášov otec Nathan Redlich, ktorý svojím vysokým vplyvom podporoval aj Le Monniera v jeho kariére. Jeden z jeho synov, teda Tomášov nevlastný brat, Dr. Josef Redlich (1869 – 1936) sa stal v
roku 1931 ministrom financií v rakúskej vláde, v ktorej však pôsobil iba niekoľko mesiacov. Tomáš Masaryk prezradil svoj úzky vzťah k nemu tým, že po vyhlásení samostatnosti Česko-Slovenska ešte v Spojených štátoch amerických 18. októbra 1918 pri zostavovaní svojej exilovej vlády si osobne rezervoval popri funkcii ministerského predsedu aj ministerstvo financií, ktorým chcel po návrate do Prahy poveriť práve Josefa Redlicha. K tomu však potom pre odpor
domácich pražských politikov nedošlo.
Svoj židovský pôvod netajil, ba verejne priznával aj Masarykov syn Jan. Už v roku 1903 sa zasnúbil v New Yorku so židovskou spisovateľkou Marciou Davenportovou. Po návrate do Prahy, na prednáškovom včere na tému „Židovská otázka u nás“ v apríli 1947 vo svojom prejave povedal: „Zdá sa, že sa nás tu zišlo veľa židov, 28 percent sedadiel by bolo treba prenechať kresťanom. My židia to vieme, no nevedia to tí druhí. Ja tých židov mám v krvi od narodenia.“
Ďalšia vedecká i politická kariéra T. G. Masaryka je dosť známa. Štúdium filozofie vo Viedni zavŕšil doktorátom v roku 1876 a o tri roky neskôr sa na tej istej fakulte habilitoval ako súkromný docent. Uverejnil sociologickú štúdiu Der Selbstmord (Samovražda, 1881) a stal sa mimoriadnym profesorom na univerzite v Prahe (1882). Jeden z jeho židovských študentov v roku 1884 spáchal samovraždu v Berlíne a svoj majetok v hodnote 60 tisíc zlatých poručil Masarykovi. To bol vtedy veľký majetok, ktorý Masarykovi umožnil zakúpiť v Prahe elegantnú vilu, založiť časopis„Athenaeum“, cestovať, robiť politiku a založiť svoju náboženskú sektu s heslom „Pryč od Říma“, ktorej chcel byť pápežom.
Nikdy sa však nepriznal k tomu, že to bolo heslo hnutia, ktoré propagoval jeden zo zakladateľov germánskeho rasizmu, Georg Ritter von Schönerer (1842 – 1921), ktorý v roku 1881 vyhlásil svoj „Altdeutsches Linzer Programm“ (Staronemecký program z Linza). Keď potom v roku 1897 v Prahe otvorili Českú univerzitu, súkromný docent Tomáš Masaryk sa tam uchádzal o profesorské miesto. Český jazyk však neovládal, ale český židovský študent Josef Penížek mu pomohol napísať článok po česky, aby splnil podmienku
konkurzu. Všetko svoje štúdium, ako aj diplomové práce predkladal vo svojom materinskom jazyku nemeckom. Národnosť vždy udával ako „böhmisch“, s Čechmi vo Viedni sa dorozumel svojím slovenským dialektom, ale literárnu češtinu si podľa niektorých životopiscov nikdy dôkladne neosvojil. Keď v roku 1877 Martin
Hattala vydal v Prahe svoj „Brus jazyka českého“, Masaryk si knihu hneď obstaral, aby sa zdokonalil v češtine. Aj sám si to uznával, ako to písal Leandrovi Čechovi 3. mája 1876: „Sloh můj není dobr; nebyv nikdy na slovanských školách, k tomu nejsa mezi Čechy odchován, nemám onu ohebnost, kterou sám rád vyžadují. Proto Vás uctivě prosím, najdete-li něco vadného, račte to zlepšiti.“ Všetky české časopisy preto odmietali uverejniť príspevky, ktoré im Masaryk ponúkal. Asi preto v liste tomu istému spisovateľovi a
literárnemu kritikovi zo 7. decembra 1876 uznáva: „Nejsem s to správně a srozumitelně česky psáti. Odhodlal jsem se tedy, že jen německy psáti budu a našel jsem si překladatele českého pro ten pád, že bych něco zkul, co by za to stálo, by se i soukmenovci moji o tom česky dozvěděli.“
Na základe rozboru Masarykovej korešpondencie so Zdenkou Šemberovou, ktorú v roku 1996 vydala Marie Krulichová, Jaroslav Marek konštatoval: „Jde o velmi osobní a prvořadé dokumenty pisatelova vývoje . Navíc i doklad Masarykova úporného zápasu s
češtinou jako prostředkem komunikace, protože Masarykova počáteční slohova neobratnost je až neuvěřitelná a dojímavá. Dokladá i těžkosti, které Masarykovo zařazení do českého prostředí doprovázely.“ V Prahe sa však Masaryk pustil do politiky a spolupracoval s mladočeskou stranou, za ktorú bol aj zvolený za poslanca do viedenského Reichstagu. Po tom, čo sa márne snažil reformovať mladočeské hnutie, utiahol sa dočasne z politiky
a venoval sa publikovaniu svojich teórií. Priblížil sa k strane „realistov“ a čoskoro sa stal jej popredným ideológom. V roku 1907 bol opäť zvolený za poslanca do viedenského Reichstagu . Na ríšskom sneme rečnil potom v zmysle oddanosti vládnucej dynastii, ale súčasne už v tom istom roku bol plateným agentom anglickej tajnej služby.
Medzitým sa totiž Masaryk verejne exponoval tak proti pravosti Hankových „Rukopisov“ z rokov 1817 a 1818, ale najmä sa tvrdo angažoval v procese proti Židovi Leopoldovi Hilsnerovi, ktorý bol v roku 1899 odsúdený za „rituálnu vraždu“ Agnesy Hrůzovej, ktorú našli v lese v Březine pri Polnej s podrezaným krkom. Hilsner sa pri vyšetrovaní k vražde vraj pod policajným nátlakom priznal, ba menoval aj dvoch spoločníkov, s ktorými to vykonal. Pri súdnom
pojednávaní však vyhlásil, že je nevinný a že bol prinútený menovať aj falošných pomocníkov, ktorí skutočne dokázali svoje alibi. Napriek tomu bol Hilsner odsúdený na smrť, ale omilostený na doživotný žalár. Masaryk sa vehementne zasadzoval na obranu Hilsnera, čo síce nemal žiaden účinok na osud Hilsnera, ktorému až v roku 1916 nový cisár Karol I. udelil amnestiu, ale jemu to získalo veľké sympatie v židovských kruhoch nielen v Prahe a v monarchii,
ale aj v Amerike. Od roku 1907 americkí Židia poskytovali Masarykovi finančné podpory (prostredníkom bol Wilsonov dôverník Louis Dembitz Brandeis) a keď mu v roku 1918 z Wall Street poskytli aj pôžičku desať miliónov dolárov pre ešte neexistujúci československý štát, sám priznal, že to bola odplata za jeho
„Hilsneriádu“.
Americký multimilionár a neskôr aj diplomat Charles R. Crane (1858 – 1939) sa stal jedným z hlavných financovateľov Masarykoých tajných politických zámerov. Masaryk si zriadil osobnú výzvednú sieť vo Viedni, financovanú anglickou tajnou službou, ktorej dodával vojenské informácie. Preto keď vypukla svetová vojna,
mohol bez obáv prejsť na západ, kde iba pokračoval v tejto svojej protištátnej činnosti. Ch. R. Crane zriadil pre neho celkom osobitný bankový účet pre akékoľvek sumy dolárov na voľné použitie pre svoju činnosť. Masaryk však počas vojny si to dokázal doplniť aj vysokými sumami z iných prameňov nevynímajúc ani české a slovenské krajanské spolky v Spojených štátoch amerických. Americkí Slováci potom dlho tvrdili, že napríklad z ich miliónovej zbierky dolárov nikdy nedostali presvedčivé vyúčtovanie. Na
naliehanie jednej z tých organizácií, ktorá vyžadovala vyúčtovanie z
poskytnutých peňazí, Masaryk odpovedal: „Mohu Vám s uznáním sděliti, že zbytek fondu revolučního, který jsem si přivezl do Prahy, velmi mně přišel vhod. V prvé době republiky bylo peněz zapotřebí na některé osvědčené a nové vznikajíci instuituce, k tomu právě jsem užil amerických peněz, které jsem dostával od Sdružení, od Slováků a také od svých osobních přátel, Američanů.
Podle přibližného účtu vydal jsem takto: Roku 1919..............2,500.000.- Kč
„ 1920.............8,500.000.- „
„ 1921.............4,000.000.- „
Většina těchto peněz byla dána věřejně, zprávy byly v listech, vedle toho byly obnosy čistě soukromé.“ Možno to pokladať za vyúčtovanie z veľkých peňazí drobných slovenských a českých ľudí v Amerike, ktorí obetovali svoje ťažko vyrobené doláre ako príspevok pre lepšiu budúcnosť svojich krajanov vo vlasti?
Nás však tu hlavne zaujíma, aký mal vzťah T. G. Masaryk k Slovákom.
Vo Viedni sa Masaryk stretával občas tak s českými, ako aj so slovenskými študentmi. V ich spoločnosti občas si zanôtil aj slovenské ľudové piesne. Keď sa potom v roku 1882 presídlil do Prahy, čoskoro si vyhradil takmer výlučný vplyv na spolok slovenských študentov „Detvan“, ktorému predsedal ateista
českého pôvodu z Banskej Bystrice Jaroslav Vlček (1860 – 1930). Spravil z neho liaheň čechoslovakizmu a na tento cieľ im pomohol založiť protinárodný časopis „Hlas“. Odchovancom tohto spolku zveril potom v roku 1918 -1919 kľúčové pozície v správe Slovenska.
Masaryk sa už od roku 1885 usiloval kontaktovať slovenských dejateľov.
Najprv sa to usiloval dosiahnuť prostredníctvom gymnaziálneho profesora Jaroslava Vlčka ktorý sa zaujímal o slovenskú literatúru a z náhradníka v Brne v roku 1885 sa dostal na Českú reálku do Prahy. Keď sa to však pomaly vlieklo, Masaryk sa 12. februára 1886 obrátil listom priamo na Vajanského. Pozýval ho spolupracovať na encyklopedickom diele Ottův Slovník náučný ako autor a editor
všetkých hesiel „ze slovenské literatury a vůbec všecky články týkající se lidu slovenského – biografie politiků a. t. d.“ List zakončil priam srdečnými slovami: „Poroučte mne p. otci a všem milým bratřím Slovákům. – vždyť sám z užší vlasti Vaší první a rozhodující dojmy slovanské dostaly se i mně a rád jsem tomu.“ Vajanský, ktorý pestoval čulé písomné i osobné styky s viacerými českými spisovateľmi, básnikmi, redaktormi, aj inými známymi, toto
pozvanie prijal. Asi 26. marca 1887 sa s Masarykom aj osobne stretol v ríšskom parlamente vo Viedni. V lete toho istého roka najstaršia Vajanského dcéra Viera bývala určitý čas u rodiny učiteľov a spisovateľov Josefa Sokola (1831 – 1912) a jeho manželky Vilmy rod. Seidlovej (1859 – 1940), a potom od novembra 1888 do februára 1889 bývala v rodine T. G. Masaryka. V tom istom roku 1887 pozvali Masaryka do Turčianskeho Sv. Martina na národopisnú výstavu Živeny.
Masaryk pozvanie prijal a potom od roku 1888 takmer každý rok aj s
rodinou trávil letné prázdniny v blízkej Bystričke. Podľa prof. Pražáka Masaryk „hned v osmdesátych letech rozpoznal, že Turčiansky Svätý Martin udává Slovensku směr a že duchovními slovenskými vůdci jsou Hviezdoslav a Svetozár Hurban Vajanský“. Ale viedla ho k tomu iste aj jeho základná koncepcia
nejestvujúceho „československého národa.“ Veď už v roku 1882 prišiel do Prahy „s rozhodným úmyslem, že bude pracovati pro všecky tyto české země, to jest pro Čechy, Moravu, Slezsko a Slovensko. Také hned od počátku věnoval jim svůj vědní
a publicistický zájem.“
To však neprekážalo úprimnému priateľstvu Vajanského s Masarykom. V januári 1888 Vajanský navštívil Prahu a Masaryk ho poslal aj ku Karlovi Kramářovi. Tomuto v liste oznamoval, že mu posiela „Slováckého básníka p. Svetozara Hurbana Vajanského, který v Praze se svými soudruhy vyšlapoval peníze na národní dům, účast a zl. 50. Podívejte se na pány, poznáte takto kus Slovenska – pro naše plány se to snad dost hodí.” Kramář po stretnutí s Vajanským písal Josefovi Kaizlovi: “Včera byli zde Slováci. Podle všeho bude ke spojení ještě daleká cesta – a prozatím oni si vzájemnost naši představují tak, že my je budeme materiálně podporovati a oni budou svou slovenčinu pěstovati dále – nanejvýš, že se budou ruštit. (...) Ale i bez jejich lásky k nám je politicky vysoce důležito, abychom se podporovali, a pomalu se na se připoutávali. K tomu ovšem nejhorší cesta jsou výčitky o starých věcech, které se víc nedají odčiniti a s nimiž nutno se smířiti.”
Ešte aj v roku 1890 Masarykova rodina prijala Vajanského manželku Idu, aby sa v Prahe liečila a jej dcérka Viera zostala dlhší čas u Masarykovcov. Nebolo to však celkom zadarmo. Bolo to v čase, keď Vajanský trpel ekonomickými ťažkosťami, ba priam biedou. Koncom októbra 1889 sa v liste zdôveril svojmu katolíckemu
priateľovi, farárovi v Dolnom Kubíne: „...verte mi, mám moho práce, a čo je najhoršie, takú materiálnu biedu, že celý týždeň ja a deti moje mäsa nevidia.
Mám 60 zl. na mesiac a 7 duší z toho živiť, knihu kúpiť, dcére do Prahy posielať na výchovu mesačne 15 zl., atď. Martin je drahý. (...) Keby ste mohli u niektorých našich majetnejších niečo urobiť za mňa, aspoň na zimu a drevom ma podporieť, bol by som Vám vďačný.“ Ale keď sa práve cestou vzájomnej dôvernosti Vajanský presvedčil, aké pre kresťanské náboženstvo nebezpečné a pre slovenský národ zaznávajúce idey Masaryk vyznával a ktoré od roku 1898 aj na Slovensku časopisom jeho „Hlas“ rozširoval, tak pocítil povinnosť varovať pred tými ideami slovenský národ. Už
po vyjdení prvého čísla tohto časopisu Vajanský vo svojom prejave na bankete Živeny varoval proti tomu “prorokovi západu” a v novinách prejavil ľútosť nad tým, že mŕtvy Šafárik musí spočívať v pražskej zemi, kde naň tlačí “masarykovčina, herbenovčina, vlčkovština a škretčina a chvástavosť odpadlíkov od slovanskej a rusofilskej myšlienky”.
Priateľský vzťah už totiž predtým narušil aj Masaryk, ktorý vo svojom časopise „Čas“ (V, 222) v roku 1891 tvrdo odsúdil cárske Rusko pre jeho vzťah k Poliakom a vyhlásil, že „máme k Němcům blíže než k Rusům a že pro Poláky utlačované Ruskem musíme mít porozumění a sympathie.“ Takáto veta nemohla znieť slovenským kultúrnym predstaviteľom, ktorých nádeje sa sústreďovali práve
na Rusko, ináč ako urážlivá, ba z ich politického hľadiska priamo heretická. Vajanský ako prvý reagoval a odsúdil takéto písanie Masaryka ako „židovské feuillonistictvo a nesvedomitú triviálnosť“. Keď Masaryk v „Čase“ pokračoval vo svojej kritike Ruska, Vajanský sa od neho úplne odvrátil a začal tvrdo bojovať proti jeho „Času“. V „Národných novinách“ nešetril kritikou „pražského humanizmu, realizmu a internacionalizmu“ a Masaryka a jeho stúpencov neváhal biľagovať prívlastkami ako „lump, vagabund, poltron, šašo, oplan“ a pod.
Keď potom v roku 1900 Šrobár “uplatnil československou jednotnost i tím, že přihlásil hlasisty do české lidové pokrokové strany, jež byla založená roku 1900. Tato strana podle něho měla pamatovat, že český národ jest i pod Tatrami, že důsledky československé jednolitosti jsou i pro hlasisty programem a že
nelze nadále již budovat české politické osnovy bez Slováků, i když Čechové fakticky nebudou moci svůj program přímo vykonávati v Slovensku samém” , to už pochopiteľne vynieslo Vajanského z trpezlivosti a vošiel do ovoreného boja proti Masarykovi. Prispel k tomu aj evanjelický farár v Šalgove (teraz Svätoplukovo) Ladislav Novomeský (1859 – 1939), ktorý v roku 1901 pod pseudonymom Meakulpínský vydal brožúrku “Co hatí Slováky?”. Bol to nehorázny
pročeský pamflet proti národne uvedomeným Slovákom, ktorý aj český historik A. Pražák definoval ako “souhrn výtek proti slovenské nečinnosti, nepodnikavosti, osudovosti, panštivosti, nesvornosti, bigotnosti, nesolidnosti, všeslovanské a rusofilské fantastičnosti, nekritičnosti, přehnané tradičnosti, upřílišněné církevnosti, polovičatosti, nedůslednosti, impulsivnosti, nehospodářnosti,
nesouestředivosti a čechofobii, jak tyto slovenské vady již dříve postupně a ojediněle exponoval a doložil Čas.”
Vajanský tým trpel, najmä keď v tom čase bol odsúdený pre svoju národnú činnosť a od 24. septembra 1900 až do 24. februára 1901 si odpykával trest v banskobystrickej väznici. Práve čas väzenia mu umožnil hlboko uvažovať nad celou situáciou a svoje zásadné stanovisko voči Masarykovi a jeho stúpencom. Ale už 26. mája 1900 vo svojom liste Juliusovi Grégrovi do Prahy sa veľmi tvrdo vyjadril: “Masaryk, tento neobrezaný žid, karikatúra Nietzscheho, pokazil nám zopár mladých ľudí, zväčša bezdarných a len namyslených a nabubrených – no, to sme už preniesli, už sa im všetko smeje.” Potom však reagoval po svojom: 21. októbra 1900 začal vo väzení písať román „Kotlín“, ktorý po prepustení z väzenia dokončil, a ešte v tom istom roku napriek rozličným ťažkostiam aj vydal.
Toto Vajanského gesto možno pokladať za jeho definitívny rozchod s T. G. Masarykom a jeho slovenskými odchovancami, z ktorých sa stali „čechoslováci“. Slovenská kultúrna verejnosť prijala Vajanského román priam s nadšením. Pavol Országh Hviezdoslav (1849 – 1921), ktorý tiež pestoval dlhoročné priateľstvo s
Masarykom aj s inými českými činiteľmi, už 13. augusta 1901 písal Vajanskému: „Práve čítam Tvoj román i – neviem sa od neho odtrhnúť: tak ma zaujíma, tak ma púta. Obdivujem Ťa, brat môj, a z plna srdca gratulujem našej drahej slovenčine ku nehynúcemu šperku a ozdobe, aké sa jej za podiel dostali z bohatstva ducha
Tvojho. Sláva Ti, nekonečná sláva!! “ Podobne sa pridal na stranu Vajanského aj Jozef Škultéty (1853 – 1948), ktorý tiež dovtedy patril medzi priateľov T. G. Masaryka a bol známy svojou zmierlivou a vyrovnanou povahou.
Z ďalších slovenských osobností sa na Vajanského stranu pridali univ. prof. František Jehlička-Margin (1879 – 1939), ktorý tvrdil, že sa Slovensko musí brániť proti jedu Masarykovej filozofie a musí odmietať hlasistický realizmus a altruizmus. Terézia Vansová (1857 – 1942) utešovala Vajanského, “aby sa netrápil s Masarykom, ktorý dokáže brániť žida a súčasne hanobiť brata.” František Šujanský (1822 – 1907) “hlasisty přímo proklel pro jejich nekřesťanskost, neslovenskost a odboj vůči Vajanskému.” Aj univ. prof. Ján Kačala (1862 – 1934) sa pochválne vyjadril o slovenskom odpore proti hlasistom. K tomuto
domácemu odporu sa pridali aj Slováci v Amerike, ktorých hovorca a redaktor tamojších Národných novín Peter Víťazoslav Rovnianek (1867 – 1933) sympatizoval s Vajanským a v mene ním založeného Národného slovenského spolku, na ktorý sa Masaryk v roku 1902 obrátil s prosbou o podporu “Hlasu”, odmietol mu akýkoľvek príspevok.
Americkí Slováci sa totiž celkom jednoznačne orientovali na činnosť o dosiahnutie uznania slovenskej nezávislosti. V roku 1909 Jozef Hušek, redaktor najrozšírenejšieho časopisu amerických Slovákov
„Jednota“ v úvodnom článku tohto najrozšírenejšieho časopisu napísal: „Cieľom Slovákov by malo byť neodvislé Slovensko! To je zákonitý, prirodzený, z povinnej obrany vyplývajúci cieľ.“ V roku 1911 Hušek už jednoznačne odmietol „českú voľnomyšlienkarskú demokraciu, ktorej náčelníkmi sú Masaryk a Mácha“ a Čechom odkazoval: „Páni pobratimci, nenúkajte nám vašu česko-slovenskú
vzájomnosť. O vašu lásku nestojíme. Z našej vám okúsiť nedáme. Šovinisti nie sme, ale chceme zostať národom slovenským a Čechom bratmi. Nechceme nasledovať príklad moravských Slovákov.“
Dokonca aj na českej strane niektorí autori ako Vilém Mrštík v
“Moravsko-slezská revue”, Karník v časopise “Vlast” a Mentor v “Kazatelna” pozitívne posudzovali “Kotlín”. Autor historických románov Alois Jirásek (1851 – 1930) v ďakovnom liste uistil Vajanského, že sa mu román páči. “Národní listy” odtlačili ukážku z Vajanského diela s krátkym redakčným úvodom, v ktorom poukazovali na to, že román je “znamenitou analysou současného stavu slovenské duše” a že vyniká “zvláštní idejnou prohloubeností látky.” Ba nechýbal ani zahraničný hlas švajčiarskeho literárneho kritika a znalca slovenských pomerov, akým bol William Ritter, ktorý gratuloval Vajanskému a sľúbil, že napíše kritiku “Kotlína” do Mercure de France. Neskôr vo svojom románe “Slovenské dievča” dal odpornému hrdinovi meno Masaryk.
Masaryk sa osobne neprejavil, ale v časopise “Naše doba” sa zjavil kritický článok, podpísaný iba “S”, za ktorým sa všeobecne videlo jeho autorstvo. “Kotlín” bol tam označený ako “guláš ze zastaralé německé romantiky a článků a poznámek z Národních novin”. O tom napísal prof. Pražák: “S” jaksi v generální přehlídce Hurbanových románových thesí definitívně zúčtoval s Hurbanem-Vajanským a odmítl jej tak rozhodným záporem, že se jím opravdu rozklenuly dva protichodné světy, přes něž již nikdy nebylo možno vzklenouti
most dorozumění a soužití.”
Nečudo teda, že Vajanský v zatrpklosti a hneve v martinskom humoristickom “Černokňažníku” častoval hlasistov aj takýmito veršami:
Motajom!
Vám je milšie bahno jako more,
veselí ste v dierach, múdri v hore,
špinu oblizovať – smrady ňuchať,
rozširovať temnosť, v svetlo dúchať,
ducha hasiť, telo, mäso lučiť,
nič nevedieť, ale všetkých učiť,
nič nekonať, ale chvostom blýskať,
len v sebe hrmeť, kričať, výskať,
to je vaša forsa, vaša sláva.
Motaj ale nemá ani hlavy.
Ktože nás už tejto pliagy zbaví?
S časovým odstupom však prof. Pražák uznával: “Nelze popříti, že ze stanoviska uměleckého byl hlasism národně a sociálně přehnané utilitaristický, že bránil básnikovi v svobodné volbě látek, námětů, typů, prostředí, že obmezoval fabulační volnost a potlačoval smysl pro ryze umělecké sensace a invence.”
Keď vypukla prvá svetová vojna a ruský vrchný veliteľ veľkoknieža Nikolaj Nikolajevič vo svojom manifeste pre slovanské národy Rakúsko-Uhorska oslovil Slovákov: „Vám, Slováci, Rusko prináša teraz slobodu a uskutočnenie vašich túžob.“, Masaryk to prijal s neľúbosťou. V roku 1915 Masaryk založil v Paríži „Radu českých krajín“. Vo svojom posolstve sľúbil síce Slovákom úplnú samostatnosť Slovenskej krajiny s vlastným slovenským snemom v Nitre, ale orgán svojej Rady nazval „L´ Indépendance Tchéque“ (Česká samostatnosť), v ktorom hovoril o „česko-slovenskom súštatí“. Ale v memorande, ktoré v tom istom čase predložil
britskému ministrovi zahraničia, dal dokumentu názov „Independent Bohemia“ (Nezávislé Česko) a v ňom nehanebne tvrdil, že „Slováci jsou Čechy, přes to, že užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka“.
Podobne sa vyjadroval v časopise „The New Europe“ (Nová Európa), ktorý začali vydávať jeho podporovatelia, poprední anglickí publicisti a slobodomurári Robert W. Seton-Watson (1879 – 1951) a Henry W. Steed (1871 – 1956). Keď v máji 1918 –pravdepodobne na popud samého prezidenta Wilsona – dosiahol, že reprezentanti
amerických Slovákov podpísali ním koncipovanú Česko-Slovenskú dohodu v Pittsburgu, vyhlásil: „Bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko. Na Slovensku politické vedenie, školy, súdnictvo a všetko iné bude slovenské, v Čechách české.“ Pittsburská dohoda obsahovala článok: „V samostatnom štáte z
Českých zemí a Slovenska Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“ Už tam však dlho odporoval, aby v dokumente bola zmienka o sneme. Ale na naliehanie Slovákov to podpísal.
Potom 18. októbra 1918 vydal vo Washingtone „Vyhlášení nezávislosti československého národa dočasnou vládou Československa“, ktorej o slovenskom národe a o jeho štátnosti
nebolo ani stopy. Proti tomu slovenská „Jednota“ hneď jasne protestovala: „My odprvoti hájime stanovisko, že Slováci sú národ osobitný, že sme s bratmi Čechmi dvaja, a nie jeden. My Slováci sme Slováci, a nie Česi, ani Čechoslováci.“ Z Tokya protestoval proti tomuto vyhláseniu Milan Rastislav Štefánik veľmi tvrdým telegramom, lebo s tým vyhlásením, na ktorom našiel podpísané aj svoje meno, hoci o ničom nevedel, vo viacerých bodoch nemohol
súhlasiť. Toto bol pravdepodobne začiatok jeho konfliktu s Masarykom a Benešom, ktorý vyústil do jeho tragickej smrti.
Svoje politické zameranie T. G. Masaryk vyhlásil pri svojom návrate do Prahy 21. decembra 1918: „Již před 500 lety jsme měli v Husitech a Táborech prvé socialisty a komunisty české. Tábor byl první demokratickou a socialistickou republikou.“ Medzitým Milan Rastislav Štefánik, ktorý sa vracal z ťažkej vojenskej misie na Sibíri, odkazoval: „Boľševizmus je nielen filozofickou orientáciou, ale je prejavom chorobným, apokalyptických chaosom, v ktorom sa
hrubo prejavujú najnižšie pudy celkom náhodne. A boľševickí vodcovia sú autokratmi v najhroznejšom slova zmysle.“
Pre Slovákov ešte oveľa neprijateľnejšie boli Masarykove heslovité výroky, ktoré sa šírili aj na Slovensku: „Po Vídni Řím!“, „Řím musí být souzen a odsouzen!“, „Katolíci budou mít tolik práv, kolik si uhájí.“ Keď sa k tomu pridala správa o demolovaní Mariánskeho stĺpu na Staromestskom námestí v Prahe,
verejná mienka na Slovensku Masaryka nielen tvrdo odsudzovala, ale sa ho začala obávať. Vrchol to dosiahlo, keď sa 6. júla 1925 Masaryk nielen ostentatívne zúčastnil na oslavách Jana Husa, ale pri tom dal vztýčiť na Hrade namiesto štandardy prezidenta repuliky husitskú zástavu s červeným kalichom, čím sa to všetko stalo aj formálne najvyšším štátnym aktom. A veľká časť tých osláv
vyznela v hysterických vulgárnych útokoch na Katolícku cirkev. To vyvolalo aj prvú vážnu krízu medzi novým česko-slovenským štátom a Svätou stolicou, ktorá odvolala svojho nuncia a prerušila styky s Česko-Slovenskom.
Počas vyjednávaní s Vatikánom, ktoré sa začali v roku 1926 a trvali takmer dva roky, 13. mája 1926 písal Masaryk Benešovi zo svojho francúzskeho pobytu v Beauvallon: „Na Vatikán pozor: „komentář“ ku prohlášení znamená jesuitům, že prohlášení trvá, neodvolali ho a budou se ho dovolávat, kdybyste Vy nebyl a nějaká slabá vláda měla vedení. Vláda nemůže slíbit že se ofic. nezúčastní – to bude záviset na Vatikánu a na poměrech. Pozor.“ V liste, ktorý Masaryk adresoval Benešovi z
Atén 20. apríla 1927 sa k jeho postupovaniu takto vyjadril: „S odpovědí Vatikánu souhlasím. Myslím, že by klerikálové již měli pochopit, že boj s Vatikánem a dokonce přerušení styků znamená pro ně: buď s Vatikánem a tudiž ven z vlády – nebo s námi a proti pretensím Vatikánu. Vatikán = malý, zastaralý, života již neschopný.“
Napriek tomu, že po dlhých vyjednávaniach došlo na prelome januára a februára 1929 k urovnaniu konfliktu medzi Česko-Slovenskom a Vatikánom uzavretím „Modus vivendi“, Masaryk sa nikdy osobne nezúčastnil na žiadnej verejnej katolíckej oslave, ani napríklad na celonárodných oslavách jubilea českého patróna sv. Václava, ktoré sa konali v tom istom roku 1929, čím sa dištancoval od drvivej väčšiny katolíckych ovyvateľov štátu.
Francúzsky denník Le Petit Parisien 14. septembra 1921 publikoval rozhovor svojho redaktora Ch. Richepierra s prezidentom T. G. Masarykom, ktorý na jeho otázku o Slovákoch odpovedal: „Niet slovenského národa. To je len výmysel maďarskej propagandy.“ A potom dodal: „Zakladáme na Slovensku školy. Musíme
počkať na ich výsledky. O jednu generáciu nebude rozdiel medzi dvoma vetvami nášho národa.“ To bola podstata jeho najzákladnejších zámerov vo vnútornej politike nového štátu. A určitý úspech skutočne dosiahol.
Duchom i jazykom česká Komenského univerzita v Bratislave – jediná na Slovensku – celých dvadsať rokov slúžila tejto, väčšine Slovákov nepochopiteľnej a ponížujúcej, Masarykovej predstave. Veď ešte aj v roku 1938 na nej habilitovali Dr. Milana Pišúta pre odbor „Dejín literatúry národa československého“. Všetci vieme, že skutočné postavenie Slovákov a Slovenska v centralistickom, polodemokraticky policajnom česko-slovenskom štáte bolo veľmi ďaleko od Masarykových prísľubov, vyhlásení, aj podpísanej dohody. Keď sa Slováci hneď od roku 1919 na čele najprv s Hlinkovou Slovenskou ľudovou stranou, neskôr aj so Slovenskou národnou stranou, ktorej predsedom bol Martin Rázus, dožadovali, aby
bola Pittsburská dohoda včlenená do ústavy, Masaryk odpovedal, že je to zdrap papiera, ktorý k ničomu nezaväzuje. Z dejín amerických Slovákov máme množstvo dokumentov a svedectiev o ich postoji k spolupráci s Čechmi, ktorú síce ochotne
prijali, ale vždy s rezervou, že Česi budú rešpektovať národnú osobitnosť Slovákov a v plánovanom spoločnom štáte Slovensko bude mať osobitné postavenie ako rovnocenná jednotka s Českom podľa vzoru Rakúsko-Uhorska.
Takýto federatívny systém bol zakotvený v Clevelandskej dohode z roku 1915. Ale pretože česká strana už počas vojny prejavovala centralistické tendencie, s ktorými Slováci nesúhlasili, v roku 1918 si od Masaryka vyžiadali aj potvrdenie tejto ich zásadnej požiadavky. On po dlhých diskusiách ustúpil a sám navrhol text dohody, do ktorého po dlhom naliehaní Slovákov prijal aj
požiadavku vlastného slovenského snemu. Ináč bolo to menej, ako obsahovala Clevelandská dohoda. Pittsburská dohoda bola uzavretá dňa 30. mája 1918. Túto zmluvu verne prepísanú na definitívnom kaligrafickom texte T. G. Masaryk opätovne podpísal vo Washingtone, D. C. dňa 14. novembra 1918, teda už ako vyhlásený prezident Česko-Slovenskej republiky.
Keď potom v suvislosti s Tukovou aférou Andrej Hlinka opäť rozvíril otázku rešpektovania Pittsburskej dohody jej včelením do ústavy Česko-Slovenskej republiky, Masaryk mu pred voľbami 12. októbra 1929 adresoval veľmi tvrdý osobný list (bez uvedenia dátumu), v ktorom písal: „... Jsem starší Vás a mám už proto právo, mluvit k Vám upřímně: já jsem Slovensko osvobodil a leží mně na srdci ne méně než Vám – cestou, kterou kráčite, Vám vítězství nekyne.
(...) Podívejte se, jaké chyby jste dělal s t. zv. Pittsburskou dohodou. De facto jste autonomii měli od samého převratu, a teď máte všecky stipulace té dohody (vlastně úmluvy) dosaženy. Než hlavní věcí je, že dokument té úmluvy je podvržený, je falsum; nejen proto, že se naň podpisovali lidé dodatečně, nýbrž hlavně proto, že v době , kdy američtí Slováci si té úmluvy přáli, Liga legálně neexistovala, byla státem uznána teprve 1919. Proto politik vážný, státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falsifikát se nemůže stát státním aktem.“
To je jeden z dlho tajených dokumentov, ktorý veľmi jasne odráža psychický, etický aj intelektuálny profil T. G. Masaryka. Kým potreboval Slovákov a ich doláre, neváhal podpísať aj ich požiadavky. Ale keď sa stal hlavou aj s ich pomocou založeného štátu, vyhlásil v Pittsburgu s nimi uzavretú dohodu za „falsum“ a „falsifikát“. Riadil sa Bismarckovým „Macht geht vor´m Recht.“ (Moc je viac, ako právo.)
Na takéto nečestné a najmä hlavy štátu nedôstojné vyhlásenie nemohli nereagovať nielen americkí Slováci, ale aj českí podpisovatelia Pittsburskej dohody. Jeden z popredných českých podpisovateľov, vtedy tajomník Českého Národního Sdružení v USA, potom tajomník odbočky Česko-Slovenskej Národnej Rady v Amerike, po roku 1918 vyslanec Česko-Slovenskej republiky vo Washingtone, D.C. a následne v Tokyu – americký právnik Karel Pergler – ktorý sa stal aj poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, vo svojom prejave na jeho zasadaní dňa 22. februára 1930 vyhlásil: „Pittsburská dohoda nie je falsumom.
Rozširovať správy o Pittsburskej dohode, že ona je falsum, je nevecné. Nie je to správne a nezodpovedá to historickej pravde. Tieto veci je treba povedať otvorene. Pittsburská dohoda bola podpísaná za mojej prítomnosti. Prinesený text bol koncept, pán prof. Masaryk ho vzal v Elk Hall, urobil v ňom niektoré zmeny a potom ho podpísal. Nikto nech netvrdí, že ten text je falošný. Ten text je správny. Kým bol podpísaný? Nami všetkými. Ale konštatujem výslovne zvnovu, že som vtedy mal určité námietky aj proti Washingtonstej deklarácii. Videl som v tom zasahovanie do práv národa. My za hranicami sme si ovšem predstavovali
štát, ako istý druh federatívneho útvaru a námietok proti tomu nebolo. Mne bolo to čiastočne juristickým stanoviskom, že nemáme právo za hranicami tieto veci robiť. Ale keď to bolo podpisované, podpísali sme. Ostatne, celý text je autentický. (...) Konečne Slovenská Liga v Amerike vo svojom Memorande z roku 1922 vyhlasuje, že tento dokument bol znova potvrdený dňa 14. novembra 1918.
(...) Pittsburská dohoda nie je falsumom ani preto, lebo vraj niektorí sa na ňu dodatočne podpísali. Tí ľudia mali na to právo. Keď podpíšem dodatočne zmenku, preberám celý záväzok a nestáva sa zo zmenky falsum. Hovorí sa, že bola podpísaná v americký národný sviatok. Prvý s tým prišiel pán Dr. Šrobár. On nezná americké zákonodaarstvo a preto ani nevie, že sa to týka len zmlúv
súkromných a obchodných, ale nie zmlúv takejto povahy. Vec sa hľadá oslabiť tvredním, že stanovy Slovenskej Ligy boli schválené až v roku 1919. Považujem si za povinnosť zastať sa veľkej slovenskej organizácie, lebo ona vznikla v roku 1907, vykonala mnoho proti maďarizácii, posielala mnoho peňazí na národné ciele. Amerika nie je štát-policajt, nepozná vôbec pojmy schvaľovania stanov.
Viem si predstaviť, čo sa asi stalo, keď sa dali inkorporovať. To je ako zápis do obchodného registra, aby zodpovednosť jednotlivých jej členov bola obmedzená. Ale schvaľovanie stanov v Amerike nie je potrebné, zvlášt u druhu podobných organizácií. Takýto pojem americké zákonodarstvo nepozná. V týchto otázkach ide o historickú pravdu. Ide o to, aby neboli tvorené legendy a aby
národ poznal Pravdu.“ Tento Perglerov výklad celkom úradne potvrdila advokátska kancelária Alter, Wright & Barron v Pittsburgu svojím úradným vyhlásením zo dňa 23 apríla 1930. Prezident T. G. Masaryk ignoroval všetky tieto vyhlásenia, ktoré nepochybne dokazovali, že jeho tvrdenia v liste Andrejovi Hlinkovi boli lživé a falošné.
Aj proces proti Vojtechovi Tukovi vychádzal z Masarykovej dielne. Už 11. augusta 1929 Masaryk písal ministerskému predsedovi Františkovi Udržalovi: „Jakmile Tuka bude odsouzen (Dr. Černý tvrdí, že žaloba je pevná), strana musí de ho slávnostně zříci a dát prohlášení naprosté lojálnosti; kdybyne, propoustím beze všeho oba slov. ministry. Byla by pak vláda minoritní.“ Jan Černý totiž bol ministrom vnútra, ktorému Masaryk mohol viac dôverovať, než
vtedajšiemu ministrovi spravodlivosti, ktorým bol nemecký kresťanský socialista rakúskeho pôvodu Robert Mayr-Harting. Všetko sa potom konalo podľa Masarykom koncipovaného scenára: Súd 5. októbra odsúdil Tuku, ale Hlinka sa Tuku nezriekol. Masaryk však nestihol „propustít beze všeho“ dvoch slovenských ministrov – Tisu a Labaja – , lebo títo sa 8. októbra 1929 na Hlinkov príkaz
vzdali svojich funkcií, aby tým protestovali proti nespravodlivému rozsudku.
Masarykov zdravotný stav sa však stále zhoršoval a nepomáhali veľmi ani liečebné pobyty v najlepších európskych kúpeľoch. Myslel preto rezignovať na svoj úrad, ale každopádne chcel zaistiť, aby za jeho nástupcu bol zvolený Edvard Beneš. Keď potom 14. decembra 1935 sa Masaryk vzdal a český parlament hneď 18. decembra volil nového prezidenta, napriek výslovnému odporúčaniu Masaryka, aby zvolili Beneša, nebola zabezpečená vyžadovaná väčšina, lebo Beneš svojou politikou si odcudzil mnohých poslancov a senátorov. Na zabezpečenie zvolenia Beneš potreboval aj hlasy Hlinkovej strany. Andrej Hlinka bol zásadne proti tomu, ale Beneš prisľúbil Dr. Tisovi, že po zvolení za prezidenta podporí požiadavky HSĽS vo veci autonómie Slovenska. Po tomto uistení zo strany Tisu, ku ktorému sa pridal aj určitý tlak zo strany Svätej stolice, Hlinka upustil zo svojho stanoviska a odsúhlasil, aby jeho poslanci odovzdali hlas na Beneša, ktorý bol takto skutočne zvolený.
Iba že potom Beneš na svoj prísľub zabudol. Masaryk sa utiahol do zámku v Lánoch, kde zomrel 14. októbra 1937. Celá jeho politická činnosť, založená na obnovení českej štátnosti, rozšírenej a posilnenej územím Slovenska a jeho obyvateľmi, z ktorých chcel mať tri milióny „Čechoslovákov“, bola vzdialenou, ale do základov toho štátu uloženou príčinou jeho nepevnosti, neskoršieho rozpadu v roku 1939, ale aj nedávneho úplného zániku v roku 1993. Nevieme, či si to sám Masaryk uvedomoval, ale svojím postojom od roku 1900 tak nepochopiteľne hrubo protirečil svojim vývodom, ktoré predložil verejnosti v roku 1894 vo svojom diele „Die Tschechische Frage“ a ktoré znovu vydal ešte aj v roku 1908, že to možno pripísať iba novým politickým vplyvom jeho západných slobodomurárskych podporovateľov.
Veď v celom tomto diele ani raz nepoužil výraz „československý“ a dôsledne rozlišoval medzi Čechmi a Slovákmi tak po národnej stránke, ako po označovaní ich území. Vysoko vyzdvihoval Jána Kollára ako Slováka a pôvodcu idey spolupatričnosti všetkých Slovanov: „Je hodné osobitnej pozornosti, že prvým ospevovateľom
slovanskej idey sa stal Slovák, a je treba uvážiť, ako predovšetkým pre nás je najvyššie dôležitá slovenská otázka.“ A v teoretických úvahách tvrdil: „Ja pokladám lúpež na reči za barbarstvo duchovného materializmu a politického mechanizmu. (...) Politický vývoj sa riadi oveľa viac skutočnosťami, ako fikciami. Oproti vplyvom cudzeho ducha neostáva iné, ako proti ovplyvňovaniu
postaviť vplyv vlastného ducha.“ Toho sa držali proti jeho čechoslovakizmu Slováci vedení Vajanským a neskôr Andrejom Hlinkom.
Na túto slabosť Masarykových teórií upozornil už v roku 1929 taliansky historik: „Filozof, profesor, prezident republiky... Ja by som sa odvažil povedať, že je to chatrný filozof, vôbec žiaden profesor a hlava štátu svojho druhu. (...) Pre nedostatok kritického domyslenia on nedokáže vytvoriť teóriu, v ktorej by sa rozuzlili protirečenia jeho myslenia.(...) V Masarykovi sa nájdu dajaké zvyšky pozitivizmu (vedecký dogmatizmus, ilúzia objektívnej pravdy) povedľa stôp jusnaturalizmu ( Masaryk verí v prirodzené právo, ktoré patrí každemu jednotlivcovi a každému národu na základe slobody a rovnosti) a humanitarizmu.“
Ako zmýšľal o Slovákoch T. G. Masaryk, to nám dosvedčil jeho najvernejší žiak a ním samým navrhnutý nástupca vo funkcii prezidenta ČSR, Edvard Beneš, ktorý sa zdôveril svojmu osobnému sekretárovi Dr. J. Smutnému. Smutný mu v rozhovore 20. júla 1943 položil otázku: „Jak se díval T. G. Masaryk na Slováky? Beneš mu odpovedal: „To nikdo neví, já o tom dosud nemluvil, jak vlastně Masaryk Slováky posouzoval. Často jsme o tom mluvívali. Masaryk hned od počátku Slováků si nevšímal, do slovenských věcí nechtěl zasahovat, nechal je dělat si to samy. On je znal a říkal, je to banda, zkorumpovaná. Já zastával opačné stanovisko, ale on mě odbyl, bývalo to v Topolčankách, mávnutím ruky: vy je neznáte. On s Hlinkom nikdy nemluvil. Už dávno před válkou měl o něm přesvědčení, že je to podvodník, karierista, ctižádostivec, nepoctivý chlap, a proto s ním vůbec nechtěl jednat. Já to považoval za chybu. My jsme nechali Slovákům, aby si věci vyřizovali mezi sebou, a ti to nikdy nedokázali. Masaryk vůbec slovenským věcem nevěnoval žádný zájem. Fakt je, že jsme se ve Slovácích zmýlili. Mysleli jsme, že jádro slovenského lidu bude zdravé a že z něho vyjde dobrá generace. Ale Maďaři to s nimi
dovedli; některé kupovali, jiné zastrašili nebo zničili, a tak rozleptali za léta slovenskou duši. (...)
My dělali chybu; Slovensko se stalo majetkem 20. rodin, každý se hrnul jen za zlaťáky a karierou a v tom prostředí měl Hlinka dobrou půdu. Ať byl jakýkoli, byl přece jen mezi nimi osobností a byl stále důsledný. Kdyby se byl našel mezi těmi druhými člověk stejně houževnatý a důsledný jako byl Hlinka, byl by to musel vyhrát. Kdyby býval takový Šrobár silný, mohl hrát velkou úlohu hlavně teď. Ale u těhle Slováků nikdo neměl nikdy trpělivost, chtěl rychle k moci. Jak by to jinak vypadalo, kdyby se našla aspoň za nynější
doby silná osobnost mezi Slováky, opravdivý slovenský vůdce.
Hodža je obyčejný politický chytrák, bez linie, amorální typ. I v politice je třeba mít morálku a tu Hodža nikdy neměl. Ani ve veřejném ani v soukromém životě.
Byl u mě onehdy Clementis, tak jsem mu pověděl jasně, co si myslím... (Zápis není dokončen.)“ Aj keď je dostatočne dokázané, že pre T. G. Masaryka bol Dr. Edvard Beneš najintímnejším spolpracovníkom, najvernejším vykonávateľom jeho diktátorských
rozkazov a najúspešnejším realizátorom jeho ideologických zámerov a politických plánov, prečo ho aj Masaryk predurčil a prakticky nanútil za svojho nástupcu, tieto dokumentované Benešove výroky musia vzbudiť určitú pochybnosť o ich obsahu. Alebo Masaryka nesprávne pochopil prof. A. Pražák, ktorý o ňom kategoricky tvrdil: „Masaryk staral se o slovenské věci ustavičně, napolovic Slovák pokládal přímo za živelní nutnost bdíti nad programem Slovenska.
Nemohlo mu býti lhostejno, má-li náš národ sedm či devět milionů duší, chtěl pro něj zachránit Slováky stůj co stůj. (...) Spiskem Právo přirozené a historické reklamoval r. 1900 Slovensko pro historické země, spojil v sobě požadavek historického a přirozeného práva z důvodu slovenské záchrany. (...)
Do Naší doby napsal r. 1904 i článek Česká politika a Uhry, v němž reklamoval Slováky pro nás, vždyť tu šlo o celou čtvrtinu našeho národa pod cizím panstvem.“ Lebo – ako sme videli – už od počiatkov Masarykovej verejnej činnosti najhlbším motívom jeho záujmu o Slovensko bolo: Posilniť numericky a priestorovo český národ anexiou Slovenska k historickým krajinám niekdajšieho
Českého kráľovstva a postupnou asimiláciou Slovákov do ním vyfantazirovaného početného „československého národa.“ Účinným prostriedom k dosiahnutiu tohto cieľa mala byť štátna moc tvrdo sústredená v Prahe a ňou mohutne podporovaná skupina ním vyškolených a do vysokých štátnych funkcií dosadených hlasistov,
ktorí sa pod jeho vplyvom úplne odcudzili slovenskému národa. Alebo, keď sa mu raz podarilo utvoriť česko-slovenský štát, vkladal do štátnej moci a do svojich odchovancov takú nádej, že sa už sám nemusel o Slovákov starať. Historický vývoj do konca 20. storočia však dokázal, ako sa T. G. Masaryk práve v otázke
Slovenska a Slovákov radikálne mýlil.
Ani voči Slovákom, ktorí pracovali v duchu jeho čechoslovakizmu, zriedka prejavil Masaryk vďačnosť, alebo aspoň určitý rešpekt. Jozef Rudinský spomína, ako v roku 1929 „Beneš zatiahol slučku okolo Hodžovho krku. Z jeho počínania bola veľká patália v ministerskej rade; útočil nie Beneš, ale Msgr. Šrámek, ktorý vybavoval Benešove drobné záležitosti. Vraj kráľ Alexander si sťažoval v liste Masarykovi, že Hodža zasahuje do vnútorných vecí juhoslovanských. Masaryk pozval Hodžu na Hrad. Tu ich rozhovor. Masaryk: Juhoslovanský vyslanec (myslím Lazarovič) bol odvolaný na znak protestu proti Vášmu zásahu do vnútorných vecí Juhoslávie. To vyzerá na Vašu demisiu. – Hodža: Teraz hovorí
prof. Hodža a nie viac minister. Za svojho nástupcu v ministerstve školstva navrhujem Dr. Antona Štefánka. - Masaryk ako hadom uštipnutý vyskočil: Co, to prase? – Hodža: Antona Štefánka vysiela strana do vlády, prosím. – V zápätí Štefánek bol vymenovaný. No Masaryk nahnevaný vo svojom okolí povedal: Tomu (Hodžovi) nikdy nepodpíšem dekrét (vymenovanie za ministra).“
O Slovákovi, ktorý ho miloval a ctil azda viac, než vlastného otca, a bez ktorého T. G. Masaryk sotva by bol počas prvej svetovej vojny dosiahol to, čo si potom pripisoval, v rozhovoroch s Karlom Čapkom sa vyjadril: „Štefánik byl hodně sentimentální, tituloval mě „oteckem“ a pořád by mě byl hladil a líbal; ale já se k němu tak blízko nedostal, bránil tomu rozděl věku. Znal jsme ho už jako študenta z Prahy; vzpomínám si, jak jednou v zimě ke mně přišel celý zkřehlý – neměl zimníku, tož jsem mu dal svůj a ještě jsem mu jej musel dát přešít, protože mu byl velký.“
Karel Čapek, ktorý sa ako málo iných priblížil T. G. Masarykovi , sa o ňom vyslovil, že Masaryk „rozděloval lidi na dvě kategorie: ten, kdo byl v pořádku a Masaryk měl o něm dobré mínění, byl „pěkný člověk“. Ale běda, o kom se vyslovil, že je „člověk nepěkný“. Ten byl u prezidenta vyřízen.“ Slovenské národné osobnosti, ako sme videli, patrili takmer výlučne do tejto jeho druhej kategórie.
Kto je presvedčený, že takáto historická osobnosť si zaslúži na suverénnom Slovensku verejnú úctu, pomenovanie ulíc, námestí alebo škôl, zrejme si môže držať a vysloviť svoju mienku. Je však na väčšine občanov Slovenskej republiky a na nimi zvolených štátnych, regionálnych a obecných činiteľoch, aby národ a štát nevystavili podobnému sebazneucťovaniu.
Milan M. Ďurica
Slobodomurári slobodomurárovi
10.01.2010
Predpokladám, že väčšina z vás už zaregistrovala snahy mestkého zastupiteľstva Bratislava - Staré Mesto postaviť v Bratislave pred Slovenským národným múzeom Masarykovi sochu - tam, kde pred ním trónil český lev. Po prvej demonštratívnej prehliadke svojho neutíchajúceho čechoslovakizmu a snáh stále Slovákov kamsi začleňovať (Rakúsko-Uhorska, Československa, EÚ) v podobe pamätníka Štefánika pod českým levom nám teraz chcú predviesť ďalšiu. Zrejme zabudli, že Bratislava je hlavným mestom Slovenska a všetkých Slovákov a nielen pár bratislavských mestkých poslancov.
 | |
| S nápadom prišiel starosta Petrek. Pred ním chcela nábrežie po Masarykovi pomenovať strana OKS | |
Od roku 1907 americkí Židia tak poskytovali Masarykovi začné finančné postriedky (prostredníkom bol Wilsonov dôverník Louis Dembitz Brandeis) a keď mu v roku 1918 z Wall Street poskytli aj pôžičku desať miliónov dolárov pre ešte neexistujúci československý štát, sám priznal, že to bola odplata za jeho „Hilsneriádu“.
Masaryk sa nikdy osobne nezúčastnil žiadnej verejnej katolíckej oslavy. (v detstve však miništroval v kostole) Ani napríklad na celonárodných oslavách jubilea českého patróna sv. Václava, ktoré sa konali v roku 1929, čím sa dištancoval od drvivej väčšiny katolíckych obyvateľov štátu.
Nezdráhal sa brať peniaze z rôznych zdrojov, aj od Slovákov, ktorým raz sľuboval to, raz ono. Svoje sľuby však však neplnil a peniaze nevrátil:
„Mohu Vám s uznáním sděliti, že zbytek fondu revolučního, který jsem si přivezl do Prahy, velmi mně přišel vhod. V prvé době republiky bylo peněz zapotřebí na některé osvědčené a nové vznikajíci instuituce, k tomu právě jsem užil amerických peněz, které jsem dostával od Sdružení, od Slováků a také od svých osobních přátel, Američanů.
Keď Vajanský prehliadol Masaryka a jeho skutočné zámery, odvrátil sa on neho a po jeho návrate z väzenia, ho Vajanského priateľka Terézia Vansová (1857 – 1942) utešovala “aby sa netrápil s Masarykom, ktorý dokáže brániť žida a súčasne hanobiť brata.”
Do martinského časopisu napísal túto básničku:
Vám je milšie bahno jako more,
veselí ste v dierach, múdri v hore,
špinu oblizovať – smrady ňuchať,
rozširovať temnosť, v svetlo dúchať,
ducha hasiť, telo, mäso lučiť,
nič nevedieť, ale všetkých učiť,
nič nekonať, ale chvostom blýskať,
len v sebe hrmeť, kričať, výskať,
to je vaša forsa, vaša sláva.
Motaj ale nemá ani hlavy.
Ktože nás už tejto pliagy zbaví?
Masaryk je známy najmä svojim postojom k Pittsburskej dohode, ktorá mala dať Slovákom samostatný štát. Pittsburská dohoda obsahovala článok: „V samostatnom štáte z Českých zemí a Slovenska Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“
Masaryk ju po tom, čo ju podpísal, vyhlásil za falzum.
Masarykovci v Bratislave
Po neúspešnej snahe Starého Mesta pomenovať po Masarykovi bratislavské nárežie, prišli s nápadom postaviť mu sochu.
Nie je žiadne tajomstvo, že v mestkom zastupiteľstve prvého bratislavského obvodu Staré mesto je napríklad strana OKS napriek svojim nulovým volebným preferenciám zastúpená viac než hojne.
(Pre informáciu, strana Smer s takmer 30% preferenciami v posledných voľbách má v obvode Bratislava-Staré mesto 6 poslancov, OKS s preferenciami 0.27% má 4 poslancov,Tatár k nim patrí tiež).
A keďže logicky sa táto inicitíva zdôvodniť nedá, chcú nás dojemne presvedčiť ako im leží na srdi osud slovenského národa a svoju snahu postaviť sochu človekovi, ktorý o slovenskom národe povedal, že neexistuje, odôvodňujú tým, že Slováci sa vďaka Masarykovi vo vzniknutom Československu zbavili maďarského útlaku.
Inými slovami tí, ktorí len pred pár desaťročiami do Slovákov spolu s Maďarmi strieľali a historicky sa vždy pridali na stranu maďarizačného útlaku, tí, ktorí dnes vehementne obhajujú Duraya, Csákyho či Hedvigu a nevynechajú účasť na žiadnej protislovenskej aktivite, chcú na Slovensku postaviť sochu tomu, ktorý slovenský štát odmietol. Svoju snahu obhajujú slovenskou štátnosťou, proti ktorej sa, mimochodom, tiež v minulosti opakovane postavili.
Aj by som sa zasmial, keby bolo na čom. V hiparáde absurdít túto sotva v tomto roku ešte nejaká prekoná.
Roman
Diskusia:
70% slobodomurárov tvorili v slovenských lóžach židia, píše SMEtie
http://www.sme.sk/c/887585/slovenski-slobodomurari-su-hlavne-z-bratislavy.html
Prezidenti Masaryk aj Beneš boli tiež členmi slobodomurárskej lóže, tvrdí SMEtie
http://korzar.sme.sk/c/4492214/slobodomurari-vznikli-zo-stavitelov-stredovekych-chramov.html
Vznik Veľkej lóže na Slovensku ako poslednej krajine bez slobodomurárov v EÚ
http://www.aktuality.sk/clanok/130977/zahadni-slobodomurari-zalozili-velku-lozu-slovenska/
Poslanci Bratislavy - Staré mesto, vysoký výskyt
http://www.staremesto.sk/miestne-zastupitelstvo/poslanci.html?page_id=154
Debaty bez cenzúry V. Kto bol vlastne T.G.Masaryk?
http://www.prop.sk/debaty5.htm
Protest proti postavebiu sochy
http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700000&id=11023092&p1=51337
Petícia OKS žiada vytvorenie Masarykovho nábrežia v Bratislave
http://www.oks.sk/article.php?104
Zemko tvrdí:
"Odporcovia sochy poukazujú na Masarykov čechoslovakizmus, odmietanie svojbytnosi slovenského národa, neuznávanie slovenčiny ako osobitného jazyka, neplnenie Pittsburskej dohody, ale aj na ťažké ekonomické a sociálne pomery na Slovensku za Masarykovho prezidentovania. Bezpochyby tieto odkazy na medzivojnovú minulosť Slovenska sú do veľkej miery pravdivé."
Ale sochu mu aj tak postavme.
http://komentare.sme.sk/c/5176072/masarykova-socha-v-bratislave-ano.html
Vyhlásenie občianskych organizácií a osobností spoločenského života
09.01.2010
Začiatkom novembra 2009 bola verejnosť informovaná o iniciatíve niekoľkých poslancov Mestskej časti Bratislava Staré Mesto postaviť pred Slovenským národným múzeom (SNM) sochu T. G. Masaryka namiesto pylónu, na ktorom bol český lev. Návrh odstrániť pylón považujeme za správny, lebo replika pamätníka stojí pred novou budovou SND a bolo by nelogické, aby blízko seba boli dva pamätníky česko-slovenskej vzájomnosti. Okrem toho pylón svojimi rozmermi znehodnocuje architektúru čelnej fasády historického objektu SNM. Umiestniť však na takom významnom mieste hlavného mesta Slovenskej republiky sochu T. G. Masaryka je nepochopiteľnou iniciatívou.
Pamätníky by mal národ stavať iba osobnostiam, ktoré sa oň mimoriadne zaslúžili. Masaryk Slovákov nikdy za národ neuznal. V roku 1915 vyhlásil "Slováci jsou Čechy, přes to, že užívají svého nárečí jakožto spisovného jazyka" a obdobne sa 14. septembra 1921 vyjadril "Niet slovenského národa. To je len výmysel maďarskej propagandy." Podpísal síce Pittsburskú dohodu, ale už 18. októbra 1918 vo Washingtone dal "Vyhlásení nezávislosti československého národa dočasnou vládou Československa", proti čomu protestovali americkí Slováci a aj Milan Rastislav Štefánik. Mal zásluhu na vzniku ČSR, ale aj na deformáciách práv Slovákov. V roku 1919, keď sa Slováci domáhali svojich práv, vyhlásil, že Pittsburská dohoda je len zdrap papiera, ktorý k ničomu nezaväzuje a "dokument té úmluvy je podvržený, je falzum." Proti tomuto výroku protestovali nielen Slováci, ale aj umiernení Česi. Pripisovať mu nepravdivé zásluhy bolo by falšovaním histórie. Politik, ktorý sa zachoval k nášmu národu tak vierolomne, nemá morálne právo, aby jeho socha stála na exponovanom mieste v historickej časti hlavného mesta SR.
Priestor pred Slovenským národným múzeom je síce vhodný na pamätník, ale v prijateľných rozmeroch a mal by byť venovaný takej osobnosti, ktorá sa mimoriadne zaslúžila o rozvoj slovenského múzejníctva. A takou je nesporne vedec a národovec Andrej Kmeť. Preto navrhujeme, aby sa po odstránení pylóna na jeho mieste osadila socha tohto dejateľa o výške cca 3,0 m na podstavci cca 1,5 m, aby výškovo nepresiahla hornú hranu portálu budovy, čo je cca 6,0 m. Uvítali by sme, keby sa investorom stalo Slovenské národné múzeum. Prípravu i realizáciu budú podporovať nižšie uvedené občianske organizácie.
Žiadame týmto pána starostu Andreja Petreka, aby náš návrh zaradil na najbližšie rokovanie zastupiteľstva a prizval našich zástupcov. Dúfame, že poslanci náš návrh schvália. Neradi by sme boli, aby socha T. G. Masaryka bola jablkom sváru na Slovensku a poškodila vzájomné vzťahy medzi našimi národmi. Ak by však zastupiteľstvo schválilo jej osadenie, budeme žiadať, aby sa to potvrdilo aj v celomestskom referende.
Keďže hlavné mesto SR a predovšetkým jeho reprezentačná historická časť je záležitosťou občanov celého Slovenska, predkladáme naše vyhlásenie na vyjadrenie aj pánovi prezidentovi, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky - výboru pre kultúru, Ministerstvu kultúry SR, primátorovi Hl. M. SR Bratislavy a Slovenskému národnému múzeu.
V Bratislave 12. novembra 2009
Kontaktná adresa:
Spoločnosť Andreja Hlinku, Radlinského 28,811 07 Bratislava
SIGNATÁRI
Občianske organizácie: Spoločnosť Andreja Hlinku I. Miestny odbor MS Bratislava Bernolákova spoločnosť Spoločnosť na ochranu národných a ľudských práv
OSOBNOSTI SPOLOČENSKÉHO ŽIVOTA:
Stanislav Májek, Ferdinand Klinda, Ladislav Ťažký, Jozef Markuš, Stanislav Bajaník, Eva Kristínová, Ábel Kráľ, Ján Bobák, Richard Marsina, Alexander Števík, Pavol Stano, Valentín Magdolen, Anna Magdolenová, Anna Bandžáková, Alexander Vika, Magdaléna Sulanová, Marián Šuran, Jozef Darmo, Ján Litecký Švéda, Ladislav Lysák, Ivan Mrva, Oľga Slivková, Anton Hrnko, Peter Mulík, Ján Košút, Juraj Kolarovič, Jozefa Košková, Elena Šebová, Augustín Marián Húska, Jozef Rydlo, Miroslav Holečko, Ján Smolec, J. Smolcová, Viktor Štefanec, Emil Vestenický, Ján Košiar, Anton Semeš, Ignác Juruš, Ladislav Suško, Rita Suško, Ivan Reguli, Anna Birošová, Jozef Biroš, Štefan Vragaš, Milan S. Ďurica, Ján Brichta, Miroslav Kováč, Edita Škodová, Peter Bielik, Štefan Suchý, Daniela Suchá, Mária Dusíková, František Dusík, Antónia Sotáková, Karol Kubík, Alica Májeková, Pavol Kalinay, František Švába, Viera Tapalagová, Rudolf Klokner, Silvia Kloknerová, Július Porubský
ADRESÁTI:
Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, starosta Andrej Petrek
Zastupiteľstvo MČ Bratislava - Staré Mesto
Ivan Gašparovič - prezident Slovenskej republiky
Národná rada SR - výbor pre kultúru
Ministerstvo kultúry SR - minister Marek Maďarič
Magistrát Hl. M. SR Bratislava, primátor Andrej Ďurkovský
Slovenské národné múzeum, riaditeľ Branislav Rezník
Žádné komentáře:
Okomentovat