bez komentáře.............

 

HRDINA TŘETÍHO ODBOJE
- lk -
Dne 26. června 2001 ve věku nedožitých sedmdesáti let
zemřel dlouholetý politický vězeň komunistického režimu
a autor Analýzy 17. listopadu, pan Miroslav Dolejší.

Hrdinům prvního a druhého odboje se věnuje malá pozornost nejen všeobecně, ale pohříchu i na stránkách odborného tisku. O hrdinech třetího odboje se pak člověk nedozví prakticky vůbec nic. Dvanáct let po "velké sametové" o nich postkomunistický režim zarytě mlčí, zachovává právní kontinuitu s režimem, který jim zničil životy a cynicky čeká, až všichni vymřou. Jedním z těch hrdinů byl také Miroslav Dolejší. Bojoval celý život se zlem bolševismu na té nejvražednější frontě - v domácím odboji. Establishment mu nedal pokoj ani po propuštění, změně režimu a rehabilitaci - jeho Analýza vzbudila záplavu nechutných pomluv, denunciací a hysterie, jež neměla daleko ke snahám o fyzickou likvidaci. Pojďme na tohoto statečného vojáka třetího odboje společně vzpomenout.

 

Politika a špionáž

V máji 1989 sa Kremeľ s Bielym domom dohodli o presune krajín strednej a východnej Európy zo sovietskej záujmovej sféry

Pavol Janík

Dnes je už hádam všeobecne známe, že vysoká politika úzko súvisí s činnosťou spravodajských služieb. Najnovšia historická kapitola nášho národného údelu sa začala písať v 70. rokoch 20. storočia, keď vedenie sovietskeho Výboru štátnej bezpečnosti (KGB - Komitet gosudarstvennoj bezopasnosti) dospelo k zisteniu, že spojenci Moskvy v strednej a východnej Európe sú politicky nespoľahliví a ekonomicky drahí.
Potvrdzuje to aj svedectvo Olega Gordijevského, ktorý z KGB prebehol k britskej Tajnej spravodajskej službe (SIS - Secret Intelligence Service), známejšej pod označením MI6. Na základe spomenutého zistenia na prelome 70. a 80. rokov narastalo napätie medzi predstavami Kremľa a želaniami KGB, ktoré v marci 1985 vyústilo do ustanovenia Michaila Gorbačova do pozície šéfa Sovietskeho zväzu (vtedy ešte vo funkcii generálneho tajomníka ÚV KSSZ). Tým sa vytvoril kľúčový predpoklad na uskutočnenie nových geopolitických koncepcií KGB.
Popritom mali na ďalší vývoj udalostí vplyv aj skryté aktivity hlavných hráčov NATO v strednej a východnej Európe. V roku 1986 publikoval niekdajší americký veľvyslanec v Prahe William Luers štúdiu, v ktorej sa usiloval predvídať situáciu, ktorá vznikne po smrti vtedajších lídrov socialistických krajín. Predpokladal hlboké otrasy Varšavskej zmluvy, ale nie rozpad ZSSR a celej sústavy sovietskych satelitných štátov.
Zmena kurzu KGB
Kritickú situáciu v pražskom vedení poznali západné tajné služby veľmi dobre od niekoľkých vysokých funkcionárov KSČ, ktorých získali v predchádzajúcom období. Podľa publikovaných prameňov bol agentom americkej Ústrednej spravodajskej agentúry (CIA - Central Intelligence Agency) aj Miroslav Kapek, dlhoročný vedúci tajomník Mestského výboru KSČ v Prahe a člen Predsedníctva ÚV KSČ, ktorého Miloš Jakeš na jar 1988 z týchto funkcií odstránil spolu s premiérom Lubomírom Štrougalom.
Medzi vysokými funkcionármi cudzie rozviedky verbovali agentov zvyčajne pri návštevách tretích krajín. Keď si určitého človeka vytypovala napríklad CIA, zistila, kam v blízkom čase pocestuje. V niektorom z týchto štátov prikázala svojmu agentovi vo vysokom postavení, aby návštevníka z Československa trocha skompromitoval - a to nebolo zväčša veľmi ťažké. Alebo mala kompromitujúce spisy na záujmovú osobu pripravené už v minulosti. Potom bolo pomerne jednoduché pritlačiť potenciálneho spolupracovníka k stene. Obyčajne sa priveľmi nebránil, pretože sa bál o svoje postavenie a na druhej strane ho lákalo sľubované konto vo švajčiarskej banke. Informácie mohol odovzdávať relatívne ľahko - na recepciách, pri oficiálnych obedoch, večerách a ďalších stretnutiach s predstaviteľmi západných inštitúcií a spoločností, ktorí slúžili ako kuriéri CIA. Prioritou západných rozviedok boli funkcionári KSČ, pretože tých nesmela československá kontrarozviedka sledovať.
Hoci mali centrály spravodajských služieb členských krajín NATO hodnoverné informácie z prvej ruky, nedokázali predvídať reálny vývoj situácie. Robert M. Gates napísal vo svojich memoároch, že americká vláda vrátane CIA nemala v januári 1989 predstavu o nasledujúcom dramatickom vývine.
Z opačnej strany vtedajšieho bipolárne usporiadaného sveta pôsobila KGB, ktorá hneď v prvých dvoch rokoch po nástupe Gorbačova prudko zmenila vzťah k partnerským výzvedným službám spriatelených štátov. Napríklad z najschopnejších dôstojníkov KGB, ktorí slúžili v NDR, vznikla špeciálna sieť Luč, ktorá nemala nič spoločné s dovtedajšou oficiálnou rezidentúrou KGB. Títo spravodajcovia, ktorí už v minulosti nadviazali kontakty s politickými, hospodárskymi, vojenskými a policajnými predstaviteľmi na všetkých úrovniach, uvažovali o kandidátoch na vedúce miesta, testovali ich a konzultovali s nimi varianty budúcej politiky.
Inflácia prebehlíkov
Aj v Československu uskutočňovali obdobný výber lídrov sovietski spravodajskí odborníci, ktorí u nás oficiálne pôsobili ako diplomati, novinári a podobne. Medzi funkcionármi z aparátu ÚV KSČ ich upútal najmä nový vedúci oddelenia štátnej administratívy Rudolf Hegenbart, do ktorého pôsobnosti patrili mocenské nástroje a silové zložky - rozviedka, kontrarozviedka, polícia, armáda, justícia, prokuratúra atď. Na jar 1988 vo funkcii vystriedal Vladimíra Blechtu, ktorý tam nepretržite pracoval už od roku 1950. Predpokladá sa, že bol sovietskym agentom, čo naznačuje jeho dlhodobé pôsobenie v kľúčovej pozícii napriek všetkým politickým otrasom. Príslušníci KGB s rovnakým zámerom tiež nadväzovali kontakty s disidentmi, osobitne ich zaujímali členovia Klubu Obroda, v ktorom sa sústredili bývalí funkcionári komunistickej strany. Pozoruhodne sa zvýšila aj frekvencia oficiálnych návštev vysokých predstaviteľov KGB v Československu. Len v roku 1988 prišlo do Prahy 33 generálov a plukovníkov KGB, ktorí patrili medzi Gorbačovových stúpencov. Dovtedajší etablovaní československí lídri dúfali, že je ešte možná výmena Gorbačova, ktorého pokladali za politika úplne závislého od KGB.
V polovici mája 1989 prišiel do Moskvy na súkromnú návštevu americký minister zahraničia James Baker. Gorbačov súhlasil s odstúpením východnej Európy, čo sa československá spravodajská služba dozvedela aj od svojich agentov spomedzi významných západných politikov. Najpresnejšie informácie mal prvý námestník federálneho ministra vnútra generál Alojz Lorenc. Už v máji 1989 mu náčelník kontrarozviedky plukovník Karel Vykypěl oznámil, že Kremeľ sa dohodol s Bielym domom o presune krajín strednej a východnej Európy zo sovietskej záujmovej sféry, čo Moskva podmieňovala neohrozením bezpečnosti Sovietskeho zväzu.
Západné spravodajské služby sa v tom čase sústredili najmä na vytypovanie vyzvedačov v krajinách strednej s východnej Európy, ktorých by mohli postupne preverbovať. Keď sa menia režimy, sú služobníci starých vlád ľahko dostupní. Napríklad v CIA vznikol problém, pretože každému prebehlíkovi z KGB dovtedy štandardne poskytli milión dolárov, rodinný dom a zmenenú identitu v USA, ale záujemcov o prebehnutie bolo odrazu toľko, že to bolo pre CIA nezvládnuteľné.
Aj sovietske tajné služby (KGB a GRU) sa sústredili na ľudí aktívnych na československej politickej scéne - na oficiálnej aj na neoficiálnej, teda v disente. Sovietski dôstojníci sa schádzali napríklad s niektorými politikmi z roku 1968 - najvýznamnejší z nich bol niekdajší premiér Oldřich Černík. Za prominentným disidentom Václavom Havlom prichádzali z Moskvy prevažne novinári a spisovatelia, zväčša so spravodajským pozadím KGB. Gorbačov však nedal súhlas tajnej službe na použitie jej scenárov, ktorých cieľom bolo ustanovenie proreformných komunistických politikov. A na finlandizáciu (teda neutralitu) sovietskych satelitov už bolo neskoro. Západné spravodajské služby pochopili, že neopakovateľnú historickú situáciu musia využiť a dotiahnuť mocenské súperenie so Sovietskym zväzom do úplného konca.
Zrušená ŠtB fungovala ďalej
V podmienkach Československa sa príslušníci rozviedky už pripravovali na pôsobenie v nových podmienkach, pretože o rokovaniach medzi Kremľom a Bielym domom boli veľmi dobre informovaní od svojich západných kontaktov.
V utorok 21. novembra 1989 hovorila správa československej rozviedky z Washingtonu o tom, že podľa vlády USA sú existujúce formy činnosti nelegálnych štruktúr v ČSSR neefektívne. Predovšetkým chýba realistický program a prirodzený vodca opozície. Preto dostal zastupiteľský úrad USA v Prahe za úlohu takúto osobnosť vyhľadať medzi politikmi z radov KSČ. Správy z prostredia americkej vlády sa však menili každý deň a čoskoro dospeli ku konštatovaniu, že nové vedenie KSČ bude iba prechodné.
V pondelok 27. novembra 1989 dopravili dôstojníci viedenskej rezidentúry československej rozviedky do Prahy profesora Zdenka Mlynářa, bývalého spolužiaka Gorbačova a jedného z mužov Pražskej jari z roku 1968. Bol profesorom politológie v rakúskom Innsbrucku a mal záujem vystúpiť v pražskej televízii. Existovali kanály medzi ním a ÚV KSČ. Jeden pracovník oddelenia štátnej administratívy ÚV KSČ preto požiadal vedenie rozviedky, aby profesora priviezla. Generál Lorenc samozrejme o všetkom vedel - na rozdiel od federálneho ministra vnútra Františka Kincla, ktorý nebol do tejto zákulisnej hry zasvätený.
Vodič československej rozviedky odviezol Mlynářa pred dom na Klimentskej ulici, kde predtým býval, a keď si trocha odpočinul, druhý spolucestujúci ho odprevadil do budovy ÚV KSČ. Tam ho očakávali Lubomír Štrougal a nový generálny tajomník Karel Urbánek. Ponúkli mu funkciu najvyššieho šéfa KSČ, ktorý by mohol stranu vyviesť zo zložitej situácie. Mlynář odmietol, pretože cítil, že už prehrali. Keď sa o tom dozvedel minister Kincl, dočasného náčelníka rozviedky telefonicky odvolal z funkcie, ale o niekoľko hodín musel tento rozkaz zrušiť. Koncom roka 1989 odovzdalo vedenie KSČ štátnu moc Václavovi Havlovi.
V druhej vláde Mariána Čalfu, ktorá prebrala moc pred Vianocami 1989, chýbal minister vnútra. Kabinet sa uzniesol, že citlivé ministerstvo budú dočasne riadiť podpredsedovia vlády Valtr Komárek a Ján Čarnogurský spolu s právnikom Ivanom Průšom, ktorý si sadne priamo do hlavnej budovy rezortu. Niektorí členovia koordinačného výboru Občianskeho fóra presadzovali, aby sa novým ministrom stal Jaroslav Procházka, niekdajší pracovník analytického odboru prvej správy (rozviedky) Zboru národnej bezpečnosti, ktorého prepustili v roku 1969 a bol signatárom Charty 77. Napokon zvíťazil názor prezidenta Václava Havla, ktorý do tejto funkcie uviedol 30. decembra ľudovca Richarda Sachera. Dovtedy ministerstvo reálne riadil prvý námestník generál Alojz Lorenc, ktorého si Sacher nechal ešte štvrť roka ako poradcu. Predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček trval na tom, aby sa štatutárnym námestníkom Čecha Sachera stal Slovák. Túto funkciu dostal Viliam Ciklamini, bývalý príslušník rozviedky, ktorý z nej musel odísť v roku 1969. Jaroslav Procházka sa stal druhým námestníkom.
K 15. februáru 1990 Sacher zrušil Štátnu bezpečnosť, ale nikto svoje miesto neopustil a jednotlivé správy ŠtB naďalej pôsobili ako rozličné správy FMV (federálneho ministerstva vnútra). Namiesto druhej správy (kontrarozviedky) vznikol Úrad FMV na ochranu ústavy a demokracie, ktorý viedli rehabilitovaní dôstojníci ŠtB a disidenti. Prvá správa (rozviedka) sa premenovala na Spravodajskú službu FMV. Počas pobytu Sachera v Londýne Ciklamini vymenoval za jej šéfa Přemysla Holana, tiež reaktivovaného dôstojníka ŠtB. Jeho prvým zástupcom bol Zdeněk Jodas, ďalšími zástupcami sa stali Slovák Pavel Zvara a Jiří Voborník z vedecko-technickej rozviedky.
Keď prezident Havel ustanovil do funkcie ministra vnútra disidenta Jana Rumla (syna prominentného redaktora Rudého práva z 50. rokov), začal sa pohon proti katolíckej cirkvi a lidovej strane, ktoré Ruml označil za infiltrované agentmi ŠtB vrátane predsedu lidovej strany Josefa Bartončíka. Od 1. septembra 1990 nový federálny minister vnútra Ján Langoš vymenoval za šéfa rozviedky Radovana Procházku, ktorý bol predtým odsúdený ako americký vyzvedač. Na jeseň Langoš uvažoval o zrušení rozviedky, ale keď mu to vyhovorili, premenoval ju na Úrad FMV pre zahraničné styky a informácie (ÚZSI). V tomto období sa začalo nadväzovanie úzkych stykov so západnými výzvednými službami.
Kontrarozviedka prešla ďalšími zmenami názvov - Federálna informačná služba (FIS), Federálna bezpečnostná informačná služba (FBIS). Jej riaditeľom bol Štefan Bačinský. Po víťazstve HZDS na Slovensku na návrh Vladimíra Mečiara sa riaditeľom FBIS stal Pavol Slovák, policajt z Čadce. Po rozdelení federácie prevzala Česká republika rozviedku ÚZSI a kontrarozviedku premenovala na Bezpečnostnú informačnú službu (BIS). Na Slovensku sa civilné spravodajské zložky zlúčili do Slovenskej informačnej služby (SIS).
Aféry a kuriozity
Postsocialistické štáty zápasia s vážnymi problémami - jedným z nich je lojalita zamestnancov spravodajských služieb. Aj v Česku, Poľsku, Maďarsku a Rumunsku prešli tieto organizácie celým radom afér. Je to spoločným znakom krajín, ktoré sa transformovali na parlamentné demokracie. Všetky tie kufríky, anonymné udania a odchody niektorých ľudí zo spravodajských služieb do súkromných podnikov, ktoré sa nepokladajú za priveľmi dôveryhodné, nesvedčia o dobrej situácii. Ale prečo by mala byť lepšia ako v ostatných orgánoch štátnej správy? Je to odraz celkovej úrovne spoločnosti, v ktorej sa aj dôstojníci a agenti spravodajských služieb podieľajú na diskreditácii politických oponentov, na objednávkach nájomných vrážd a hospodárskych podvodoch. Podobne ako príslušníci a agenti špeciálnych zložiek polície či colnej správy.
Vari najväčšou kuriozitou českej politickej scény je niekdajší minister zahraničných vecí Jiří Kavan, ktorý na prelome 60. a 70. rokov pôsobil ako dôverný styk československej rozviedky medzi exulantmi vo Veľkej Británii. Preslávil sa aj ako aktivista mierového hnutia na Západe, ktoré podporovalo sovietske snahy o odzbrojenie. Popritom posielal do Československa exilovú literatúru. To všetko niekoľko ráz prebrali médiá nielen české a slovenské, ale aj britské. Napriek tomu má Kavan silnú podporu z Londýna, čo svedčí o tom, že počas exilu pôsobil ako dablér (dvojitý agent) pre niektorú britskú tajnú službu, pravdepodobne MI6. Londýn to, pravdaže, odmieta a ak to niekedy potvrdí, tak najskôr o 20 rokov.
Po útokoch islamských radikálov na symboly euroatlantickej civilizácie sa aj postsocialistickí politici pomaly učia chápať význam spravodajskej činnosti, aby neboli naďalej vo vzťahu k tajných službám onou povestnou loďou, do ktorej zateká zhora.
Fotografie:
V roku 1988 československí lídri dúfali, že je ešte možná výmena Gorbačova, ktorého pokladali za politika úplne závislého od KGB.
Koncom roka 1989 odovzdalo vedenie KSČ štátnu moc Václavovi Havlovi.