| Ruské pogromy | nahoru | |
|
|
| Je dokázané, že ruský štát nechcel pogromy, ale naopak, ruskí cári venovali veľa peňazí a síl na márne úsilie o emancipáciu potomkov Chazarov - aby ich naučili zarábať samých na seba. Napriek poskytovanej pomoci, 60-ročné úsilie štátu naučiť Chazarov obrábať pôdu zlyhalo. Cárska vláda sa tiež snažila prekonať odpor rabínov proti vzdelávaniu Židov v štátnych školách. Keď sa to podarilo, židovskí študenti sa začali angažovať v revolučnom hnutí proti cárovi. Prvé pogromy modernej doby začali (o Odese neskôr) po otrase roku 1881, keď bol zavraždený cár "osloboditeľ" (od poddanstva) Alexander II. Tieto pogromy boli rozširované ďalej narodovoľcami, čo zavraždili cára - teda nie cárom, ale jeho nepriateľmi. Pri nich spravidla nedochádzalo k bitkám či vraždám Židov, o pár rokov prestali. Prispela k nim aj ústretová politika Alexandra II. voči Židom, ktorí si mohli prenajímať pozemky od veľkostatkárov a potom ich za trojnásobok prenajímať roľníkom! Až roku 1903 došlo k tragickému pogromu v Kišiňove. Robili ho najmä Moldavci, Rusov tu žilo málo, Židov o niečo menej, než kresťanov. Zlyhala spolupráca medzi políciou a armádou, tiež bola zanedbaná prevencia. Začalo to 6. apríla večer - prvý deň pravoslávnych veľkonočných sviatkov a posledný židovských. Šarvanci začali rozbíjať židom okná, kameňmi zasypali aj policajného komisára s inšpektorom, keď proti nim zasiahli, následne boli vyrabované dva obchodíky a niekoľko stánkov. | | V ten deň bolo zaistených 60 osôb. Na druhý deň ráno útoky začali Židia striekaním kyseliny sírovej na okoloidúcich kresťanov. Príčinou vystupňovaného násilia kresťanov boli šíriace sa nafúknuté správy o počínaní Židov, tvrdé útoky so smrteľnými následkami boli najmä reakciou na streľbu židov v snahe ochrániť svoj majetok. Je možné, že keby Židia neboli začali s útokmi v ten deň, nebolo by došlo k takej tragédii. Pri pogrome sa nevyskytlo žiadne mučenie, údajne boli dva prípady znásilnenia. Výsledkom bolo 38 mŕtvych Židov a 4 mŕtvi kresťania. K tomu prispel i alkohol, aj dovolenky v poriadkových silách - všetko v dôsledku sviatkov. No svetová tlač udalosti silno nafúkla s použitím mnohej lži a lživo označila cársku vládu za iniciátora pogromu. To poslúžilo ako signál na začiatok krutej diplomatickej a hospodárskej vojny USA proti Rusku (ďalej živenej i neskoršími lžami proti cárovi), do ktorej donútili prezidenta Tafta americkí Židia pod vedením bankára Jacoba Schiffa, šéfa newyorského židovstva (je zarážajúce, že americká vláda konala na základe lživých novinových článkov a nevedela použiť zvyčajné diplomatické kanály!). Táto vojna vyústila do krvavej boľševickej revolúcie. Nasledujúci pogrom v Gomeli 29. augusta 1903 bol protiruským, vedený s nebývalou krutosťou z pomsty za Kišiňov - nad nevinnými Rusmi (tu boli Rusi v menšine)! Židia naháňali a brutálne bili nezúčastnených, ženy, deti i starcov, malé dievčatko vláčili za vlasy po dlažbe - bola to zlá predzvesť brutality boľševickej revolúcie. Dňa 1. septembra bol odvetný pogrom železničných robotníkov, výsledkom boli 4 mŕtvi Židia a 3 Rusi (nie je jasné, či títo padli po výstreloch vojska). | |
|
|
|
| Polícia s vojskom rozhodne zasiahli, no Židia útočili dokonca na tých, čo chránili ich majetok! Ďalšie pogromy už spravidla iniciovali revolucionári. Exemplárnym prípadom je Odesa. Tu boli pogromy už v rokoch 1821, 1859 a 1871, ktoré boli vyvolané hlavne miestnym gréckym obyvateľstvom, ktorým Židia robili obchodnú konkurenciu. Vďaka skúsenostiam s posledným pogromom polícia potlačila pogrom roku 1881 v zárodku. Revolučný rok 1905 bol dôsledkom prehranej vojny s Japonskom, zásluhou USA a Anglicka a najmä Jacoba Schiffa, ktorý potom údajne "využil zároveň túto príležitosť na to, aby ruských vojnových zajatcov v japonských táboroch oboznamoval s myšlienkami, z ktorých neskôr vzišiel boľševizmus." Dôsledkom toho bolo aj povstanie na pancierovej lodi Potemkin, ktorá priplávala 14. júna do Odesy. 18. júna Potemkin musel odplávať unikajúc pred ruskou eskadrou a všetkému by bol koniec, keby 27. augusta neprišiel zákon o autonómii vysokých škôl, čím boli tieto okamžite zneužité ako stredisko revolucionárov. Židia boli hlavnými rečníkmi na zhromaždeniach, ktorých sa tu vo veľkom zúčastňovala verejnosť. Dňa 15. októbra prišiel z ministerstva príkaz obkľúčiť univerzitu vojskom a tak brániť prístupu verejnosti. to vyvolalo rebéliu študentov a židovskej mládeže, ktorí postavili barikády. Pri obsadzovaní vojskom barikád, na ktorých boli väčšinou Židia, začali z nich na vojakov strieľať, ale aj z balkónov, striech a okien. Vojaci streľbu opätovali a povstalcov rozohnali. | | Dňa 18. októbra, keď vyšiel cársky Manifest o slobodách, starosta mesta Kryžanovskij spolu s univerzitným profesorom Ščepkinom, ktorých mestský policajný náčelník Nejdgart pozval na poradu, namiesto porady ho vyzvali, aby "okamžite odzbrojil políciu a ukryl ju", ináč (dodal Ščepkin) sa to neobíde bez obetí z pomsty a … polícia bude odzbrojená násilím, čomu náčelník vyhovel. Moc v meste sa dostala do rúk "židovskej obrany" a "študentskej milície" vyzbrojených pištoľami. Z Rusov sa významnejšie angažovali jedine študenti. Židovská mládež reagovala novými nepokojmi poučujúc Rusov, že tú slobodu na vláde vydobyla ona. Otvorene Rusom hovorili: "Teraz budeme rozkazovať my vám" a tiež: "Dali sme vám Boha, dáme vám i cára" Toto už nehovorili naivní výrastkovia, ale odhodlaní nositelia dávnej svetovládnej ideológie. Teda už nie boj spolu s obalamutenými slobodomurárstvom ruskými revolucionármi proti cárovi za demokraciu, ale za vlastnú diktatúru Chazarov nad Rusmi. Toto sa im podarilo krvavo uskutočniť za veľkej zahraničnej podpory o desať rokov! Zatiaľ to "rozkazovanie" vyzeralo asi takto: Veľký húf Židov s červenými zástavami sa hnal dlho za dvomi strážnikmi, jedného chytili a tak ho zmlátili, že zomrel. Domovník našiel po ňom dva useknuté prsty. Iný sprievod asi 60 židov bezhlavo strieľal z revolverov. Večer v tento deň sprievod v prevažnej väčšine židovských demonštrantov pod červenými zástavami sa pokúsil odviesť robotníkov z Genovho závodu, ktorí však odmietli. Keď neskôr stretli týchto robotníkov v meste, žiadali od nich sňať čiapky pred červenými zástavami. | |
|
|
|
| Keď to "ruský proletariát" odmietol, ozvali sa zo sprievodu výstrely, na čo ich - hoci neozbrojení - robotníci rozohnali, a hnali sa za nimi, až pokiaľ nenarazili na inú skupinu asi tisíc ozbrojených Židov, ktorí začali strieľať a štyroch robotníkov zabili. Takto sa začali zrážky medzi Rusmi a Židmi. Ďalší deň, 19. októbra, sa na uliciach začali objavovať sprievody ruských robotníkov a Rusov rôznych povolaní s ikonami, cárovými portrétmi a národnými zástavami za spevu piesne "Chráň, pane, ľud svoj" a hymny. Tieto vlastenecké demonštrácie mali svoj mohutný pôvod v prístave, ale vznikali po celom meste. Cestou sa pridávalo mnoho náhodných ľudí, žien, výrastkov i tulákov. Neďaleko chrámového námestia padli do masy demonštrantov výstrely, bol zabitý chlapec, čo niesol ikonu, z revolverov strieľali i na došlú rotu pechoty. Na sprievod sa strieľalo i z okien redakcie "Južnoje obozrenije" a vôbec po celej ceste z okien, dverí, balkónov, vrát a striech. Na niekoľkých miestach hodili naň granáty, jeden z nich zabil šesť ľudí; v centre hodili tri bomby na kozácku stotinu. Bolo mnoho zabitých a ranených, čo sa logicky pripisovalo Židom, preto následne vznikli pogromy a vzájomné veľmi kruté útoky. Dalej je známe, že Lenin prišiel cez Nemecko do Petrohradu robiť puč zvaný VOSR. Ale už sa tají, že hamburský veľkokapitalista Max Warburg dal na tento puč Leninovi 6 miliónov dolárov a koncom marca priplával do Ruska z New Yorku Trockij alias Leib Bronstein so svojou bandou 275 revolucionárov, pod patronátom hlavy svetového slobodomurárstva Rothschildovcov a od židovských veľkokapitalistov (Jacob Schiff a lord Alfred Milner) dostali na vykonanie svojich boľševických zverstiev v Rusku ďalších 25 miliónov dolárov. | | Toto jasne dokazuje, že sa nejednalo o revolúciu v záujme proletariátu, ale o puč za účelom ovládnutia Ruska. Bertrand Russel po svojej návšteve Ruska r. 1920 napísal v "Autobiography of Bertrand Russell" (George Allen & Unwin, London 1975), str. 354: "Boľševizmus je uzavretou despotickou byrokraciou, so špehúnskym systémom prepracovanejším a hroznejším, než cársky a aristokraciou tak drzou a necitlivou, ZLOŽENOU Z AMERIKANIZOVANÝCH ŽIDOV. Neostáva žiadna stopa slobody, v myslení, ani reči, ani činoch." Zavedenie boľševického teroru bolo súčasťou dlhodobej stratégie slobodomurárov: Lenin, Trockij, Béla Kún (Cohn) a Kurt Eisner boli slobodomurárski "bratia" najvyššieho 33. stupňa škótskeho rítu. Henry Ford v tej dobe napísal: "V Spojených štátoch je viac boľševikov než v Sovietskom zväze." Pritom Trockij dostal tento vysoký stupeň až ako odmenu za vybudovanie Červenej armády! V poslednom čase si už v našich médiách dovoľujú obnovovať komunistickú propagandu: vraj revolúcia v Rusku musela vzniknúť kvôli prehnitému cárskemu režimu! Je to lož už preto, lebo tzv. VOSR v Rusku bola vykonaná až potom, keď sa cár vzdal 2. marca 1917 trónu (čo komunisti nazývali "Februárovou buržoáznou revolúciou") a v krajine vládla dočasná vláda na čele so Židom Kerenským "demokraticky" voči všetkým anarchistom, čo terorizovali obyčajných ľudí. Kvôli vymknutiu sa Stalina spod ich kontroly boli nútení zmeniť taktiku: namiesto ovládania ľudí komunistickým štátom ovládnutie zahraničnými monopolmi, ktoré sa ľahko zmocňujú národného hospodárstva bývalých "komunistických" krajín. | |
|
|
Žádné komentáře:
Okomentovat