V prvom rade by som chcel vyjadriť určité znepokojenie nad tým, ako sa v poslednom čase narába s pojmom "nacionalizmus". Sme svedkami vzostupu šovinistických tendencií v Maďarsku a pri tej príležitosti sa často dosť nevhodne kritizuje aj nacionalizmus. Dovolím si povedať, že bez toho, aby vôbec daní rečníci vedeli, aká je vlastne pravá náplň tohto slova. Tak sa slovo nacionalizmus v negatívnom slova zmysle nemohlo neocitnúť ani v najnovšom spoločnom vyhlásení premiérov Slovenska a Maďarska.

Apelujem na to, aby sme pri pojme nacionalizmus narábali s jeho korektnou definíciou. A za takú považujem napríklad definíciu uvedenú na začiatku knihy Arnošta Gellnera Národy a nacionalismus: "Nacionalismus je původně politický princip, který tvrdí, že politická a národní jednotka musí být shodné." Ja osobne by som uvedenú definíciu ešte trošku preformuloval: nacionalizmus je princíp, podľa ktorého politická jednotka (teda štát) má byť založená na národnej jednotke (teda má byť odvodená od národa). Dá sa vlastne tvrdiť, že nacionalizmus rovná sa národovectvo. Lebo ten, kto miluje svoj národ, zároveň požaduje, aby mal zásadné kompetencie v rukách národný štát, odvodený od jeho národa.

Ďalšia poznámka, ktorú musím učiniť, sa týka používania pojmov vlastenectvo verzus nacionalizmus, lebo s tým prvým pojmom sa nezaobchádza seriózne vo vzťahu k tomu druhému. Vlastenectvo je vraj to dobré a nacionalizmus ten zlý, čiže akási karikatúra vlastenectva - to je zhruba to súčasné väčšinové chápanie týchto dvoch pojmov. Opäť sa nevychádza z definícií. Nacionalizmus je skutočne niečo iné ako vlastenectvo, ale nie v tom zmysle, že nacionalizmus je ten "zlý" a vlastenectvo to "dobré". Čo je nacionalizmus, sme si už povedali. Teraz k tomu, čo je vlastenectvo alebo patriotizmus. Ako sa píše v publikácii Národ a národnost v čase globalizace od Dalibora Plichtu, slovo "patriotizmus" je odvodené od latinského "patrimonium", čo znamená otcovský majetok, dedičný majetok, dedičstvo, resp. od slova "patrius", ktoré znamená zdedený po otcovi alebo "patria", čo znamená otcovská krajina, otčina. Teda vlastenectvo je vzťahom ku krajine, vlasti, kým nacionalizmus vzťahom alebo postojom k národu. Národovectvo a vlastenectvo sa nemusia vylučovať. Národovec môže byť zároveň vlastencom a to aj pokiaľ nežije v národnom štáte, odvodenom od jeho národa - teda napríklad Slovák v Maďarsku môže byť maďarským vlastencom, inak povedané človekom, ktorý má rád Maďarsko, a zároveň človekom, ktorý sa hlási k Slovákom.

Keďže sme si spravili jasno v pojmoch, nastolím teraz nasledovnú otázku: Mal by byť každý človek nacionalistom? Na takto položenú otázku odpovedám: nie. Napriek tomu, že považujem určité formy nacionalizmu za eticky nezávadné, nemyslím si, že každý človek nevyhnutne musí byť nacionalistom. Nacionalistov by som prirovnal k reholi. Rehoľa je skupina katolíkov, ktorí majú určitú spoločnú spiritualitu, vyznávajú Boha a katolícke hodnoty istým spôsobom, ktorý je im vlastný. Tak nacionalisti (pochopiteľne mám na mysli tých nešovinistických a nefašistických) sú skupinou morálne cítiacich ľudí, ktorým je blízky ich národ. Treba vychádzať z toho, že každý človek je iný. Niekto sa skrátka ľahšie identifikuje so svojou rodinou, so svojou župou, obcou, s ľuďmi podobných záľub, profesií apod., než so svojím národom. Silná identifikácia so svojím národom nie je nevyhnutná na mravný život. Ale tak ako možno raz rehoľa františkánov bude najpočetnejšou rehoľou Katolíckej cirkvi, tak možno nacionalisti raz budú najpočetnejšou skupinou morálne vyspelej časti ľudstva.

A na záver by som rád učinil výzvu všetkým slovenským nacionalistom (aj vlastencom), ktorí sú zároveň katolíkmi: 15. septembra slávime sviatok Sedembolestnej, ktorá je hlavnou Patrónkou nášho Slovenska. Preto hoci je to neprikázaný sviatok, považujme za svoju povinnosť pripomenúť si ho účasťou na svätej omši.